Johanka z Arku životopis

Život a smrť Johanky z Arku

Keby neobyčajný život Johanky z Arku nebol dokázateľným historickým faktom, prehlásili by ho súčasní dejepisci bezpochyby za rozprávku, za vybájenú ľudovú legendu. Kto by dnes uveril, že jedna sedemnásťročná dievčina - ktorá nemala nič okrem svojho posvätného odhodlania a nezlomnej viery v Boha, a ktorá zdanlivo tak bezmocne stála nie len zoči-voči celej anglickej armáde, ale aj zoči-voči ľahostajnosti svojho kráľa a svojej krajiny - že táto dievčina napadla v máji opevnenia Angličanov, okupujúcich severné Francúzsko až po rieku Loiru, a do júla ich zahnala až po Remeš a Paríž, dobývajúc jednu pevnosť za druhou?
V období keď žila Johanka sa ľudia nevzprierali uveriť v nadprirodzené javy, no dnešný človek by povedal, že táto dievčina mala “neuveriteľné šťastie”, ba celú reťaz neuveriteľne štastných “náhod”, ktoré jej pomáhali. Johanka z Arku vďačí za svoju slávu krátkemu "romantickému" životu a tragickej smrti. Aj keď nebola záchrankyňou svojej krajiny, zostala navždy hrdinkou Francúzska.

Narodila sa 6.1.1412 v dedinke Domrémy ako dcéra starostu Jakuba Tarca. Vyrástla z nej inteligentná a priama mladá dievčina. Od svojich rodičov dostala náboženskú výchovu no nedá sa v jej prípade hovoriť o fanatizme a náboženskom mysticizme. Nikdy sa nenaučila čítať a písať. Keď mala 13 rokov začula v záhrade rodného domu tajomné hlasy, ktoré ju vyzývali, aby prišla na pomoc francúzskemu kráľovi. Johanka udržiavala svoje zjavenia niekoľko rokov v tajnosti,. Karol bol už pred niekoľkými rokmi vyhlásený za kráľa, ale anglické okupačné vojská mu nedovolili vládnuť lebo zúrila storočná vojna (1337-1453), v ktorej Anglicko uplatňovalo svoj nárok na francúzsky trón. Francúzsko sa ocitlo v najhlbšom úpadku. Angličania okupovali veľkú časť jeho územia. Vojsko pod vedením bojazlivého a neschopného dauphina (následníka francúzskeho trónu) bolo demoralizované stálymi porážkami. Johanka presvedčila francúzskeho veliteľa Roberta de Baudricourta, aby kráľovi odovzdal jej odporúčajúce listy. Na kráľovský dvor do Chinonu na Loire prišla preoblečená za muža so šesťčlenným sprievodom.

Keď rozpoznala kráľa v dave dvoranov, neohrozene k nemu pristúpila a s veľkou úctou mu povedala: " Milostivý Pane, volám sa Johana a som poslaná Bohom, aby som vám zvestovala, že budete pomazaný a slávnostne korunovaný v meste Remeši a že vy ste pravým kráľom Francúzska!"
Za niekoľko minút presvedčila ustráchaného kráľa, že prišla na Boží príkaz, aby zachránila Francúzsko: s jej pomocou by mohol svoj nárok na trón presadiť. Karol VII. ju z opatrnosti dal ešte na tri týždne preskúšať z teológie v Poitiers. Učená poitierska univerzita podala kráľovi správu, že Johanka je vedená Božím duchom a že sa kráľ môže na ňu spoľahnúť a doporučujú, aby jej bolo zverené vojsko k oslobodeniu Orleánsu. Sám biskup Chartresský, ako kráľov spovedník slávnostne prehlásil, že Johanku posiela Boh. Po tomto všetkom jej Karol poskytol vojenský oddiel, s ktorým sa zúčastnila boja. 23. apríla 1429 vyrazila Johanka s malým vojskom z Tours a objavila sa pred úplne demoralizovanými francúzskymi vojakmi. Najskôr sa postarala o očistu tábora a žiadala od vojakov generálnu spoveď. Tvrdí mužovia sa podrobili nežnému dievčaťu a už po niekoľkých dňoch boli anglickí protivníci porazení a dali sa na útek, mesto Orleáns bolo oslobodené. Pravdepodobne nijaké strategické rozhodnutia neovplyvnila, ale v dôsledku svojej rozhodnosti a statočnosti bola duchovnou oporou pri záchrane obliehaného Orleánsu, kde ju ťažko zranil šíp. Víťazstvá nasledovali jedno po druhom, vojenské úspechy Panny Orleánskej, ako ju nazývali, hraničili so zázrakom. Potom presvedčila Karola, aby odišiel do Remeša - mesta, v ktorom bývali francúzsky králi tradične korunovaní a ktoré ležalo hlboko na území okupovanom Angličanmi. V júli bol Karol konečne korunovaný, pričom Johanka stála v priebehu celého ceremoniálu po jeho boku. Po korunovácii pokľakla vo svojich 17 rokoch pred Karolom a povedala: „Vzácny pane, teraz je splnená vôľa Božia.“
Keď svoje poslanie splnila, k obyčajnému životu pastierky sa už nevrátila. Zostala na bojovom poli. Nebojácna bojovníčka Johanka nosila brnenie a nakrátko ostrihané vlasy ako muži. Bola hlboko veriaca a pred bojom nikdy nezabudla v modlitbe prosiť Boha o pomoc. V tom čase sa už Panna Orleánska stala symbolom národného obrodenia, preto Angličania zaplatili za jej vydanie vysokú sumu. Jej osud bol spečatený.
Žiarlivý kráľovi politici poštvali najskôr kráľa Karola VII. proti Johanke, ktorá bola zranená pri útoku na obkľúčené mesto Paríž a dosiahli toto, že bola v máji roku 1430 u Compiégne zatknutá a predaná Angličanom. Aby sa Angličania vyhli zodpovednosti za smrť Johanky z Arku, odovzdali ju cirkevnému súdu v Rouene, kde ju obvinili z mnoho „zločinov“; opustila rodinu, nosila mužské oblečenie, povyšovala sa nad svoj stav, neposlúchala cirkev a hlavne z kacírstva, že údajne dostala príkaz priamo od Boha, bez sprostredkovania Cirkvi. Pre Pannu Orleánsku nastala doba veľkého utrpenia.

Zbabelý Karol jej na pomoc neprišiel. Pred inkvizičným súdom bola obvinená ako čarodejnica a vypočúvali ju tri mesiace. Výsledok procesu bol od začiatku hotovou vecou. Obžalovanému dievčaťu, ktoré stálo voči súdu na ďaleko nižšej úrovni, nepovolili obhajcu. Johanka v priebehu zdĺhavého procesu vyšetrovateľom statočne odolávala. Nakoniec sa odvolala a bola odsúdená na doživotie. Krátko nato vzala svoje odvolanie späť, preto ju predviedli pred svetský súd a odsúdili na smrť. V máji 1431 ju v Rouene upálili na hranici. Karol na jej tragický osud nezabudol. 25 rokov po jej smrti, kráľ ju dal rehabilitovať súdnym tribunálom a 7. júna 1456 pápež Kalist II. zrušil Johankin rozsudok. Roku 1909 bola blahorečená a pápež Benedikt XV. vyhlásil francúzsku hrdinku 16. mája 1920 za svätú. Blízko popravišťa v Rouenu stojí dnes jej pamätník a moderný kostol Sainte – Jean – de Arc. Francúzi uctievajú Janu ako patrónku svojej zeme, všade sú sochy svätice, najpôsobivejších dielom je asi veľká jazdecká socha na Place du Mortoi v Orleáns, v meste, ktoré vzdáva úctu svojej záchrankyni od roku 1430 každý rok veľkými slávnosťami. Janin život bol opísaný v spisoch a mnohých knihách, divadelných hrách a piesňach, v posledných rokoch aj sfilmovaný. Vo Francúzsku sa spomína na Pannu orleánsku v prvú nedeľu po Nanebovstúpení Pána.

Slávko Švihra.