Dérer, Ivan JUDr. (1884 - 1973), politik, publicista, popredný predstaviteľ slovenskej sociálnej demokracie v medzivojnovom období. Narodil sa v Malackách, v rodine slovenského národovca dr. J. Dérera. Po absolvovaní gymnázia v Bratislave študoval práva na univerzite v Budapešti, kde roku 1907 získal titul doktora práv. Potom bol advokátskym koncipientom a od roku 1910 advokátom v Bratislave. V rokoch 1912 až 1914 spoluredigoval týždenník Národný hlásnik; v ňom na začiatku prvej svetovej vojny uverejnil úvodník Hyeny chcú vojnu, za ktorý bol zatknutý. Po veľmi krátkom väznení bol však prepustený a narukoval k 71. pluku, v ktorom slúžili výlučne slovenskí vojaci. Dérer bol zranený a zvyšok vojny prežil vo Viedni, kde sa stretával so slovenskými a českými politikmi. Bol spolutvorcom a signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a ako člen Slovenskej národnej rady dopravil tento dokument do Prahy. Stal sa členom revolučného Národného zhromaždenia a v Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska mal na starosti referát pre spravodlivosť. V rokoch 1930 až 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia za Československú sociálnodemokratickú stranu robotnícku, bol členom jej Ústredného výboru, v rokoch 1934 až 1938 bol podpredsedom strany a súčasne v rokoch 1936 až 1938 predsedom Krajinského výkonného výboru na Slovensku. Skoro počas celého trvania prvej ČSR vykonával dr. Dérer funkciu ministra v rozličných rezortoch: už roku 1920 sa stal v druhej Tusarovej vláde ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, v rokoch 1921 až 1926 bol ministrom unifikácie, v rokoch 1929 až 1934 ministrom školstva (roku 1933 vypracoval návrh na poštátnenie cirkevného školstva) a v rokoch 1934 až 1938 ministrom spravodlivosti. Po rozpade ČSR v roku 1939 zostal v Prahe, kde sa zapojil do ilegálneho protifašistického odboja. V rokoch 1944 a 1945 bol nacistami väznený na Pankráci a neskôr internovaný v Terezíne. Z koncentračného tábora sa vrátil natoľko oslabený, že sa po vojne nemohol plne venovať politickému životu. Roku 1946, keď bola na Slovensku založená Strana práce, stal sa jej čestným predsedom. V rokoch 1946 až 1948 vykonával funkciu predsedu Najvyššieho súdu. V roku 1954 bol zatknutý a odsúdený na tri a pol roka väzenia - v roku 1955 bol však po amnestii prepustený. Je autorom viacerých publikácií, odrážajúcich politické dianie u nás od vzniku ČSR až po jej obnovenie po druhej svetovej vojne.