„ V detstve som rád počúval rozprávky.
Rozprával som ich po svojom,
dovolil som si každú zmenu,
ktorú som pokladal za vhodnú,
dal som voľný priebeh fantázii,
aby oživila farby na obrázkoch vyblednuté.“

Životopis:

H. Ch. Andersen bol človekom chudorľavej postavy s prísnou vychudnutou tvárou, smutnými očami a s melancholickým úsmevom na perách, ktorý mal mimoriadne láskavý vzťah k ľuďom – najmä k deťom, ktorým rád rozprával svoje rozprávky. Bol najväčším rozprávkárom všetkých čias. Najdôležitejšie udalosti zo svojho života zachytil v knihe Rozprávka môjho života. Je to kniha, ktorá má viac ako 500 strán.
Domček obuvníckeho majstra H. Andersena v Odense, kde sa H. Christian 02.04.1805 narodil, istotne nebol nejakým vzorom útulnej domácnosti. Izba, v ktorej rodina bývala, bola jedálňou, spálňou aj obuvníckou dielňou spolu. „ Z kuchynky si sa vydriapal po rebríku na povalu, kde sme mali v odkvape medzi naším a susedovie domom truhlicu s hlinou na pažítku a petržlen, celú mamičkinu záhradu, ešte dnes kvitne táto záhradka v mojej rozprávke Snehová kráľovná.“ Hneď na začiatku svojho životopisu spomína Andersen aj rodičov. O otcovi uvádza, že sa ženil ako 22-ročný, matka bola od neho o 16 rokov staršia a mala aj 5-ročnú dcéru za slobodna. Matka s otcom si rozumeli veľmi málo. Otec bol nesmierne nadaný a mal veľmi rád svojho syna, ktorému vyrábal hračky, čítal mu rozprávky a kreslil obrázky. Andersen bol od detstva zasnívaným rojkom a mával často pri potulkách mestom prižmúrené oči, z tohto dôvodu si ľudia o ňom mysleli, že má zlý zrak. V čase, keď chodil do ľudovej školy, zažil prvú tragickú udalosť. Jeho otec sa dal zverbovať na vojnu, z ktorej si priniesol podlomené zdravie a krátko po návrate zomrel. Všetka starostlivosť o rodinu zostala na pleciach matky, ktorá si na živobytie zarábala praním bielizne v domácnostiach, no bola to ťažká práca a zárobok bol malý. Po 40-ke sa znovu vydala za muža o 10-rokov mladšieho. Tento nemal rád malého Hansa a strpčoval mu život, ako sa len dalo. V týchto časoch prežíval Hans najkrutejšie dni svojho detstva. Otčim ho nemal rád a nerozumel mu, kamaráti sa mu posmievali pre vycivenú postavu, bocianie nohy a ťarbavú chôdzu – neraz ho nemilosrdne naháňali po uličkách Odense a vyhrážali sa mu bitkou, pre nič za nič, len tak z pasie, pretože bol mrzký. Tieto neradostné zážitky z detstva zvečnil neskôr v krásnej a dojemnej rozprávke O mrzkom káčatku. Mrzké káčatko snívalo, že sa stane krásnou labuťou. H. Ch.