V rozhovore s bratom Kamilom počul okrem iného o živote zasvätenom Bohu, o potrebe odriekania, o vernosti Bohu a o pokání.
Tento rozhovor mu utkvel hlboko v pamäti a silne zapôsobil na jeho ďalší život. Jeho povolanie dozrievalo pred Oltárnou sviatosťou, kde sa často a ochotne zdržiaval a predkladal Kristovi všetky svoje záležitosti. Jeho rozhodnutie bolo krátke: "Chcem vstúpiť do rádu brata Kamila." Keď od provinciála kapucínov prišla negatívna odpoveď z dôvodu nedostatku miest, pokojne povedal: "Počkám!" Po zrelej úvahe sám napísal žiadosť o pokojne čakal na odpoveď. A vytúžená odpoveď prišla. Bude prijatý do rádu kapucínov, keď predloží svedectvo o krste, o birmovaní, o morálnom profile, veysvedčenie zo školy a náčrt rodinnej situácie. Po predložení týchto dokladov predstavený rádu rozhodli o jeho prijatí. Dňa 6. januára 1903 sa Francesco po svätej omši rozlúčil s Pánom farárom, s matkou, so súrodencami, s príbuznámi a so známimi.Rozlúčka bola ťažká, bolestná. Matka mu na záver povedala: "Povolal ťa svätý František, choď teda s jeho i mojim požehnaním."
Rehoľník: Francesco Forgione vstúpil do noviciátu františkánskeho rádu kapucínov v neďalekom Morcone, ktorý si sám vyhliadol. Tam po rekolekciách odovzdal svetský odev a dostal rehoľné rúcho na znamenie pretrhnutia pút zo svetom. Dostal aj rehoľné meno: Pius z Pietrelciny. Od samého začiatku bral rehoľný život vážne. Veľa ho to stálo, lebo bol fyzicky slabý. Jednako nešetril sily, len aby dosiahol ideál kapucínskeho života, ktorý ho fascinoval. V San Elia a Piasini v roku 1904 skončil brat Pio gymnázium a začal filozofické štúdiá; v teologickom štúdiu pokračoval v Montefuscu. V roku 1906 sa zdravotný stav brata Pia tak zhoršil, že lekár mu odporučil oddych, lepšiu výživu a veľa odpočinku an sviežom vzduchu. Predstavení sa rozhodli poslať ho do rodnej Pietrelciny, lebo sa nazdávali, že podnebie rodiska bude preňho v danej situáciinajlepšie. Pietrelcina je staré miestečko, existujúce už v jedenástom storočí, ktrorémá štyritisíc obyvateľov a leží na svahoch Apeninského pohoria v nadmorskej výške 351 metrov. Tam sa mu v priebehu svoch mesiacov pomaly vracali sily. Stretol sa vtedy aj s otcom, ktorý sa vrátil z Ameriky. Večné sľuby brat Pio zložil v roku 1907, keď sa stal plnoprávnym rehoľníkom kapucínom. Počas štúdií sa mu viackrát vrátila choroba, ktorá pre lekárov bola záhadou. Vyznačovala sa vysokou teplotou a celkovým oslabením. V roku 1909 sa zas ocitol v rodnej Pietrelcine, ale tentoraz v spoločnosti pátra Augustína, kapucína. Konečne 10. augusta 1910 sa brat Pio prijatím kňazkej vysviacky stal pátrom Piom. Vysvetený bol v katedrále v Benevente v prítomnosti matky, príbuzných a známych.