Z rôznych kútov Európy a sveta začali prichádzať správy o jestvovaní modlitbových skupín a o ich pozitívnom pôsobení. V roku 1968 Apoštolská stolica uznala modlitbové skupiny za náboženské zoskupenia a schválila ich.
Pokročilý vek ani utrpenia spojené s chorobou a bolestnými stigmami nemohli pátrovi Piovi zabrániť slúžiť veriacim v spovednici a mimo spovednice. Odhaduje sa, že v priebehu jedného roka vyspovedal okolo desaťrisíc mužov a pätnásťtisíc žien. Dňa 22.septembra 1968 páter Pio odslúžil poslednú svätú omšu v živote, a to pre zástupcov modlitebných skupín, ktorí sa zhromaždili v San Giovanni rotondo pri príležitosti päťdesiateho výročia stigmatizácie svojho zakladateľa. Nasledujúceho dňa o pol tretej Pán pátra Pia povolal k sebe. Mal vtedy osemdesiatjeden rokov, šesťdesiat rokov bol v reholi, päťdesiatosem rokov bol kňazom a stigmy mal päťdesiat rokov.

Bol to veľký muž modlitby a pomocník v utrpeniu, bojoval zo zlým, ale Pán mu dával víťazstvo.