Ešte ostávajú dve funkcie a to: estetická a umelecká.
Estetická funkcia vyplýva zo všeobecne ľudskej potreby človeka prisvojovať si realitu podľa „zákonov krásy“. Dielo musí spĺňať aj umeleckú funkciu, musí vyhovovať podmienkam a kritériam umenia v konkrétnom spoločenskom prostredí. Pre seba považoval za závezný klasický typ umenia.
Benkova krajina je nositeľkou i výrazom vlasteneckej tendencie, miestom a symbolom odvekého životného zápasu nášho pracujúceho človeka.
Benkoce obrazy hodnotili v našej tlači ako významný umelecký čin a predmet hrdosti. V umení ja prvým slovákom od kosti, ktorý doriahol disciplinovanej tvorby. Doviedol ho k tomu triezvy vkus.
Mnohí o Benkovi píšu: Najvynikajúcejšia osobnosť, ktorá dvíha slovenskú maľbu na európsku úroveň je Martin Benka. Je dieťaťom impresionizmu, ale našiel si vlastné výrazové prostriedky. Maľuje živo, zdôrazňuje iba podstatu. Český výtvarník A.V.Hrska sa vyjadril: za základné vlastnosti jeho diela považujem spevnosť, básnivosť a ľudovosť.
Benkove 65 narodeniny znamenali udelenie titulu národný umelec.



Umelec o sebe a o svojej tvorbe

Ako som sa stal maliarom?

Je to otázka, na ktorú je ťažko odpovedať. Už od detstva ma pútala ceruzka, kriedam v ktorých som videl akúsi čarovnosť. Prvé vplyvy mal na mňa starší brat Ján. K osobitému výrazu som neprišiel len tak ľahko. Neurobil som v živote ani jednu kópiu niektorého majstra. Je okolo nás toľko možností, podľa ktorých sa možno učiť, ba ich aj odhaľovať, keď nie pre iných, aspoň pre seba. V umení je stále nespokojnosť, robte čo chcete, vždy si človek povie, škoda, zase som to pokazil, druhý raz to napravím, a tak som prichádzal k svojmu výrazu. Hľadám ho stále pre seba, a ním by som chcel hovoriť o svojej domovine.

Ako som začal tvoriť?

Ešte detstve pôsobili na mňa mnohé dojmy, ktoré ma neraz privádzali do plaču alebo ma rozradostňovali. Už vtedy som prežíval mocné dojmy a niekedy v tom čase začalo moje tvorenie. Zaznačoval som si detským spôsobom približne to, čo som videl a chvíľkovo prežíval, no iných, dospelých to prekvapilo až udivovalo. Od detských zážitkov prešlo veľa rokov. Dojmov pribúdalo, túžba vzrastala až som sa dostal do školy, kde sa tvoreniu - nazdal som sa – dá naučiť. Ale nedalo sa, bol som sklamaný, škola usmerňovala, no i odsmerňovala.
Každý umelec tvorí inak, každý má svoj spôsob. Jednotlivé spôsoby nemožno ani celkom schvaľovať, ani úplne odsudzovať. Ovplyvňuje nás všetko. Jedného viac, druhého menej. So všetkých podnetov si umelec vyberá, zjasňuje, stvárňuje aby tlmočil čo naňho najväčšmi zapôsobilo. Azda ani jeden umelec nemôže definovať ako tvorí.