Nemal som veľa času
na užívanie života...
Sám som pri práci,
pri tvorení prežil najkrajšie
nenahraditeľné chvíle.

Osobnosť Martina Benku je slovenskej verejnosti dostatočne známa. Bol to človek uzavretý a „veľmi zložitý, skoro tajomný“.

Martin Benka sa na rodil 21.9.1888 v Kiripolci (dnes Kostolište) pri Malackách. Otec Jozef Benka ako tesár a príležitostný robotník mal čo robiť spolu s matkou, aby uživil v ťažkých časoch šestoro detí, z ktorých bol Martin najmladší. Nielen otcove a matkine zárobky boli slabé, ale aj bývanie bolo chudobné. Hmotný nedostatok, neustály zápas o to najpotrebnejšie sprevádzal Martinových rodičov celý život. Jeho kresliarske schopnosti sa začali u neho rozvíjať už v detstve. V ľudovej škole sa jeho záujem o kreslenie prejavil už uvedomele a aj neskôr v štátnej maďarskej ZŠ v Malackách. V rokoch 1901-1902 hľadal Martin každú vhodnú príležitosť kresliť odpozorované veci a výjavy zo života. Rozhodný obrat v jeho životných plánoch spôsobil pobyt vo Viedni kam prišiel pracovať r.1906. V tomto období bol už pevne rozhodnutý dostať sa k výtvarnej práci. Podnetom mu boli aj Kiripolské kresby, ktoré spracoval z pamäti vo svojich počiatočných výtvar. štúdiach. Vo Viedni začínal ako maliarsky a natieračský pomocník. Peniaze, ktoré si zarobil a ktoré mu zostali po kúpe najpotrebnejších vecí, utrácal na farby, štetce, papier a plátno. Benka sa náhodne stretol s redaktorom Langerom, ktorý Benkovi poskytol finančnú podporu, ale odporúčal mu študovať u niektorého majstra alebo na akadémií v Prahe. Nalisty, ktoré napísal akademickým maliarom prišla ako prvá odpoveď od maliara Kalvodu, ktorý bol ochotný prijať Benku do svojej školy, a tak v r.1910 odišiel do Prahy. Tu sa začala ďalšia rozhodujúca kapitola Benkovej cesty za výtvar. umením. Benka sa postupne zoznámil s najvýznamnejšími pražskými a moravskými výtvarníkmi najmä s M.Alešom a F. Úprkom. Benka v Prahe študoval s veľkým elánom a nadšením. Pracoval prevažne v ateliéry, bolo však potrebné pracovať aj vonku a maľovať a kresliť podľa prírody. Benka usilovne racoval celé dni. Kreslil štúdie lúk, kvetov, korún a kmeňov stromov za slnka a za súmraku. Zo štúdií sa Benkovi najviac vydarili lesné motívy, ktoré si Kalvoda najväčšmi cenil.

Kalvoda si ho začal pozornejšie všímať a zoznamoval Benku s významnými krajinármi. Čím ďalej, tým viac sa dostáva k samostatným prácam, a vo voľnom čase pravidelne chodieval s Kalvodom na výstavy. R.1913 dr. A. Kolísek sprostredkoval Benkovi na Kalvodovu žiadosť štúdijný pobyt na Orave. Tam videl celkom inú krajinu ako v Čechách. Spomína na to takto „.. keď som prišiel k Žiline a ďalej k Vrútkam, ku Kraľovanom zavalili ma horiská,....aby aspoň na Orave neboli také ozrutánske! Čo si ja s nimi počnem, čo budem maľovať? Obrazy z Oravy tvorili úvodnú etapu Benkovho vývoja. Roku 1920 idchádza na Spiš, poznáva Vysoké a Nízke Tatry a hľadá v nich možnosti pre rozvoj nového umeleckého názoru. V tomto období ho už brali na vedomie ako zrelého maliara – umelca, a o jeho tvorbe sa už písalo a diskutovalo. Prostredie patriarchálno-ľudového typu, z ktorého M. Benka vyšiel, je symptomatické a nesie sa celým jeho dielom. R.1920 založil v Martine spolok slovenských umelcov. Martin Benka sa stal členom tohto spolku a jeho pôsobenie sa prenieslo z Čiech na Slovensko. Veľkým impulzom pre rozvoj jeho umeleckej tvorby, ale aj umeleckých názorov boli na začiatku dvadsiatych rokov cesty do zahraničia: Talianska, Rakúska, Francúzka, Španielska, neskôr do Poľska .. V galériách podrobne študuje diela významných maliarov. Po návrate maľuje obrazy s dramatickým obsahom, ustáľuje sa na vrchárskych motívoch, vymedzuje život ľudí v chudobnom a strmom priestore. Od r.1925 Martin Benka navštevoval francúzko, zároveň sa zúčastňoval na medzinárodných výstavách v Benátkach, Varšave a Krakowe. Od začiatku 30. rokov sa jeho umelecký a ľudský záujem začína väčšmi sústreďovať na človeka a krajinár sa mení na figuralistu. Jeho obrazy sú epickejšie, monumentálnejšie a symbolickejšie. Po 30 ročnom pôsobení v Prahe odchádza do Martina. Tu sa mení jeho spôsob života. Po čase vedie oddelenie pre kreslenie a maľovanie na slovenskej VŠ technickej v Bratislave. R. 1940 ho menujú za mimoriadneho profesora a za predsedu zjednotených výtvarníckych spolkov. V tomto období maľoval optimisticky ladené obrazy. Prevláda v nich viera v prostý ľud, oslava práce. Do obdobia rokov 1940-1944 patria aj veľké farebné živé figurácie, kompozície oslavujúce prácu roľníka. Ku koncu života rozšíril svoju tvorbu o každodenné motívy zobrazujúce radostnú skutočnosť, ktorej sa dožil on a jeho národ. Ešte ku koncu života mu ako prvému z našich výtvarných umelcov udelili titul národného umelca.

V Martine v tichom prostredí plnom obrazov a kníh sa 28.6.1971 skončila jeho životná cesta.
Naša spoločnosť ocenila jeho celoživotné úsilie, jeho tvorbu, ktorá pramenila v hlbokej zrastenosti zo životom ľudu.

Vývin diela

Martin Benka vyjadroval želanie, aby sa hodnotili len tie jeho obrazy, ktoré prešli výstavami. Náčrty nech sa posudzujú iba ako pomôcky, nech v nich nikto nehľadá umenie. Ďalším momentom je aby jeho diela boli kritizované podľa jeho vlastných kritérií sebahodnotenia. Za umenie pokladal len to, za čím bola práca. Z tohto hľadiska nedoceňoval napríklad náčrty a štúdie, ktoré žiadal posudzovať len ako pomôcky.
Benka pracoval takmer vo všetkých výtvarných disciplínach: v kresbe, vo voľnej a úžitkovej grafike, ilustrácií, krajinomaľbe, v portréte, vo figurálnej kompozícií, monumentálno-dekoračnej tvorbe, v sochárstve. Okrem toho bol činný ako hudobný interpret (hra na husliach a cimbale), ako hudobný skladateľ, ako výrobca huslí, ako spisovateľ. Základný prúd umelcovej aktivity zahrňuje kresbu a krajinárstvo – figurálne maliarstvo.

Ideovo – estetický rozbor

a, vzťah k ľudovému a profesionálnemu umeniu

Benka je prvý slovenský maliar, u ktorého je ľudovo-žánrový motív niečim viac, než námetom. Našiel v ňom väzbu vnútornej spríbuznenosti.
U Martina Benku sa stretávame s dvoma základnými typmi inšpirácie:
1, ide o hľadanie kontakrov s ľudovou predstavivosťou
2, o hľadanie spojív s hmotnou ľudovou kultúrou, ľudovým citom
Benkovi musíme priznať mimoriadnu schopnosť vnímať poetiku a rytmus folkloristického materiálu slovesného a hudobného. Benka duchovne zrástol s ľud. Piesňou, povesťou, riekankou, ľud. Hrdinom. Čerpal s poznania našich ľudových i národným dejín, z odkazu sloven. nár. obrodenia a s intímneho dotyku s ľud. Kultúrou svojské predstavy, pojmy a ideály do služieb ktorých dal potom celú svoju tvorbu.
Z myšlienkového a citového zážitku ľud. Slovenska sa zrodilo benkove nové ponatie maliarskej témy. Benkov vnútorný model Slovenska bol obdarený dovtedy nebývalou ideovou a predstavovou univerzálnosťou. Tým, že Benka prijal úlohu moderného tvorivého subjektu otvoril priestor pre hľadanie národného výrazu svojim mladším súšastníkom i pokračovateľom. Mal schopnosť vypovedať všetko, čo povedať chcel.

b, štruktúra diela a jeho záujmy

Štruktúra umeleckého diela je usporiadanosť umelcovej výpovede. Každý jeho obraz bol s výnimkou monumnetálnych alebo aplikovaných prác olejom na plátne. Benkovským vlastnostiam patrí „suchosť“ olejomaľby, meniaci sa rukopisný prednes a meniaca sa kvalita maliarskej „hodnoty“. K takýmto patrí maľba „Na Drevároch pod Slatinou. Pri pohľade na tento obraz sa divákovi vynárajú myšlienky a city ako sú ťažká práca, sila ľudského kolektívu, zápas s prírodou, idyla táborového ohníka.

Myšlienka pracovného zápasu je vystriedaná na obraze „Na pole“ včasnou rannou scenériou, keď nízke slnko ešte nestihlo vniknúť do kútov dolín, kde driemu hmly. Nad prudkým svahom siluety hrabačou kráčajúcich za prácou. Je to nálada povýšená nad ideu a symbol. Tvorí ho suchá takmer „sadrová“ maliarska matéria, ide tu už o „reliéf“.
Jeho zobrazovanie krajín a ľudí sa uskutočňuje v podstate v rámci reálnych proporcií a bez ich agresívneho narušovania. Každý jeho obraz má svoj zámerný farebný kanón. U Benku nemá námet nikdy zmysel sám v sebe, ale vykonáva funkciu znakového signálu a presahuje vždy aj do „ríše ideí“. Príznačnou ukážkou tohto typu je obraz „Odolnosť“. Je v ňom síce aj sujet, ale stelesňuje množinu ideí. Tento obraz ilustruje tie literárne obrazy, v ktorých sa hovorí o práve na slobodu a o jej bránení proti každému kto na ňu siaha s násilnou rukou. V tom je obsahová tendencia i politikum prakticky celej Benkovej tvorby.
Čo Benka zobrazoval a čo tým vyjadroval?
Sprvu bola preň najdôležitejšou témou krajina ( do r. 1920). V jeho dielach je zriedkavý výskyt zimných scenérií.
Človeka zastupuje v Benkovej tvorbe takmer výlučne slovenský sedliak: horský roľník, pastier, drevorubač, trhovec, sedliačka, dievčina, mládenec, dieťa. Jeho tvorbe úplne chýba mestský človek. Benka má osobitný záujem o zobrazovanie pracovných nástrojov roľníka, pastiera, drevára ..., o hudobné nástroje ako motivické atribúty. Sústavne pracuje s ľudovým krojom zaujíma sa o jeho ornamentiku.

c, funkcie diela a jeho recepcia

Umelecký výtvor vrastá do spoločnosti svojími hodnotami a významami, ale i tým či má vysoké a lebo obyčajné ambície, či je drahé alebo lacné, či je adresované mnohým alebo len niekoľkým.
Nepopieral náladovo tvorivú funkciu obrazu, ale chcel ju obohatiť, znáročniť a zvýznamniť: išlo mu o zmocnenie sa drámy i balady, monumentality i zadumanosti slovenskej horskej prírody oživenej človekom. Zrod typického Benku korení v rozchode s impresívnym umením.
Zo základných funkcií Benkovho diela je sociálno-humanistická. Patrí sem najmä ľudovosť: maľoval vždy len ľud a nikdy nie pánov. Ďalšia funkcia je u Benku morálna ako súčasť jeho humanizmu. Pre Benku platí klasický ideál jednoty krásneho i mravného. Z Benkovho názoru na svet a na umenie vyplýva prítomnosť výchovnej funkcie v jeho diele. Cez výchovný aspekt sa pretavuje aj Benkovo vlastenectvo a humanizmus, no vychováva aj k láske ku všetkým umeniam. K funkciám staršieho umenia patrili napr. funkcia kultová, magická a dekoratívna.

Ešte ostávajú dve funkcie a to: estetická a umelecká.
Estetická funkcia vyplýva zo všeobecne ľudskej potreby človeka prisvojovať si realitu podľa „zákonov krásy“. Dielo musí spĺňať aj umeleckú funkciu, musí vyhovovať podmienkam a kritériam umenia v konkrétnom spoločenskom prostredí. Pre seba považoval za závezný klasický typ umenia.
Benkova krajina je nositeľkou i výrazom vlasteneckej tendencie, miestom a symbolom odvekého životného zápasu nášho pracujúceho človeka.
Benkoce obrazy hodnotili v našej tlači ako významný umelecký čin a predmet hrdosti. V umení ja prvým slovákom od kosti, ktorý doriahol disciplinovanej tvorby. Doviedol ho k tomu triezvy vkus.
Mnohí o Benkovi píšu: Najvynikajúcejšia osobnosť, ktorá dvíha slovenskú maľbu na európsku úroveň je Martin Benka. Je dieťaťom impresionizmu, ale našiel si vlastné výrazové prostriedky. Maľuje živo, zdôrazňuje iba podstatu. Český výtvarník A.V.Hrska sa vyjadril: za základné vlastnosti jeho diela považujem spevnosť, básnivosť a ľudovosť.
Benkove 65 narodeniny znamenali udelenie titulu národný umelec.

Umelec o sebe a o svojej tvorbe

Ako som sa stal maliarom?

Je to otázka, na ktorú je ťažko odpovedať. Už od detstva ma pútala ceruzka, kriedam v ktorých som videl akúsi čarovnosť. Prvé vplyvy mal na mňa starší brat Ján. K osobitému výrazu som neprišiel len tak ľahko. Neurobil som v živote ani jednu kópiu niektorého majstra. Je okolo nás toľko možností, podľa ktorých sa možno učiť, ba ich aj odhaľovať, keď nie pre iných, aspoň pre seba. V umení je stále nespokojnosť, robte čo chcete, vždy si človek povie, škoda, zase som to pokazil, druhý raz to napravím, a tak som prichádzal k svojmu výrazu. Hľadám ho stále pre seba, a ním by som chcel hovoriť o svojej domovine.

Ako som začal tvoriť?

Ešte detstve pôsobili na mňa mnohé dojmy, ktoré ma neraz privádzali do plaču alebo ma rozradostňovali. Už vtedy som prežíval mocné dojmy a niekedy v tom čase začalo moje tvorenie. Zaznačoval som si detským spôsobom približne to, čo som videl a chvíľkovo prežíval, no iných, dospelých to prekvapilo až udivovalo. Od detských zážitkov prešlo veľa rokov. Dojmov pribúdalo, túžba vzrastala až som sa dostal do školy, kde sa tvoreniu - nazdal som sa – dá naučiť. Ale nedalo sa, bol som sklamaný, škola usmerňovala, no i odsmerňovala.
Každý umelec tvorí inak, každý má svoj spôsob. Jednotlivé spôsoby nemožno ani celkom schvaľovať, ani úplne odsudzovať. Ovplyvňuje nás všetko. Jedného viac, druhého menej. So všetkých podnetov si umelec vyberá, zjasňuje, stvárňuje aby tlmočil čo naňho najväčšmi zapôsobilo. Azda ani jeden umelec nemôže definovať ako tvorí.

Môže naznačiť iba spôsoby práce, jej postup, radosť z nej i sklamanie. Tajomná pohnútka tvorby ostáva až dosiaľ nerozriešená.

O sebe a o svojej tvorbe

Svoj cieľ som nesplnil tak ako som si kedysi predstavoval. Neočakával som za orácu odmeny a uznania, trápilo ma čosi iné. Akým najlepším spôsobom, akou výtvarnou sa povinne podelím o svoje city a krásu, velebnú majestátnu prírodu s ľudom v nej pracujúcim, boriacim sa za lepší, chutnejší kus chleba ...
Presvedčil som sa, že nikdy nezabraňoval hovoriť, spievať, malovať a tvoriť po svojom. K špecificky slovenskému umeniu nedá sa dôjsť za rok alebo dva. Tento proces vyžaduje celých ľudí ochotných usilovne pracovať, s radosťou študovať, trápiť sa, odovzdaných a schopných znášať všetky ťažkosti.

Z môjho rodného kraja

Pochádzam z roviny, kde sa v lete do nedohľadna rozteká zlato úrody, som rodák z Bratislavy kde sa lúky rozpínajú, no milujem hory. Sú charakteristickým znamením Slovenska. Keď som študoval, ony ma vábili, pokrývali stránky náčrtníkov. Ako študent som chodil na Malú Fatru, do Nízky ch Tatier, žil v dedinských chalupách, zbližoval sa s ľuďmi a ich prácou, spieval som s nimi. Krajina ma tu celkom zaujala, rovnako aj ľudia, ktorý tu žili. Nosili krásne kroje. Veľmi som mal rád Jánošíkov kraj. V Terchovej som hľadal chalupu Jura Jánošíka aby som ju namaľoval. Krok za krokom som chodil Vrátnou dolinou a kreslil a kreslil. Príroda bola mi mojou studnicou, knihou z ktorej som čerpal ponaučenie. Avšak ateliér bol mojou svätyňou. Tam som sa znova opájal atmosférou horských údolí, tam som spodobňoval svoj kraj. Vysoké tatry som nemaľoval. Asi chcú iného výtvarníka. A mňa úprimne povedané nelákali. Snáď preto, že som hľadal celkom čosi iné: najtypickejšie miesta Slovenska, jeho dobrý ľud. Ten som našiel tu na strednom Slovensku, to je centrum môjho života, miesto, kde som našiel reč zeme.
Dnes môžem povedať, že sa mi podarilo zachytiť tvár Slovenska v akejsi syntéze hôr a človeka.

Moja večná istota

Rád maľujem hory a vrchy, ale najradšej mám ten rodný rovinatý kraj – Záhorie. Tu som začal kresliť a spoznávať slovenský kraj. Moja láska k rodnému kraju neustále rastie. Je to večná istota, je to prameň sily a je to kút, kde ťa ľudia poznajú a vždy radi vítajú. Na poctu rodného kraja som namaľoval obraz Pieseň roviny. Ja som si odniesol z rodného Záhoria lásku k prostému ľudu.

Zaujal ma osud slovenského národa, ktorému som venoval celý svoj tvorivý život a teraz aj svoje dielo.

O hudbe

Je zaujímavé, ba koľkokrát som si povedal, až podivné pre mňa samého, že hudba ma myšlienkami viac priťahovala, prenasledovala než maľba. Aj skutočne mám k nej tuhší, duševne bližší vzťah. Často ľutujem, že neviem, ba ani nemôžem z tých hudobných sfér nič zaznačiť. Pokúšal som sa aj laicky, bez pomoci učiteľov a odborných rád iba pomocou kníh, vniknúť do tajov hudby a zmocňovala sa ma radosť keď som videl ako pribúdajú bodky za bodkami v podobe nôt z mojich rúk.
Niekedy sám vezmem husle, alebo zasadnem k cimbalu a chválim dotykom paličiek o struny veľkosť zeme, silu ľudí a poéziu navždy nevyspytateľných hôr.

Doslov

Nár. umelcovi MB už za života bol prisúdený post zakladateľskej osobnosti moderného slovenského výtvarného umenia. Celý život venoval výtvarnému umeniu a svojej tajnej láske hudbe no zainteresoval sa aj ako literát. Cesty k umeniu sú rozličné a všetky neschodné. To nech si uvedomuje každý umelec, ktorý sa vydáva na životnú púť.

Martin Benka, dnes už klasik a predbojovník toho, čo spravilo dnešnú generáciu slovenských výtvarníkov veľkou a slovenské výtvarné umenie dnes už svetovým.

Záver:

Seminárnou prácou o Martinovi Benkovi sa mi podarilo vytvoril celistvý obraz jeho života a diela. Som veľmi rada, že sa mi dostali do rúk práve jeho autobiografie a spisy, z ktorých som pri práci čerpala. Zaujal ma jeho životný príbeh, no najmä opisovanie seba samého pri tvorbe. Veľmi si ho ctím preto, lebo mal nesmiernu spojitosť s dedinským človekom, životom a prácou. V jeho obrazoch ma zaujalo to, ako sa opájal prírodnou atmosférou, horskými údoliami a ako prenášal na plátno náš rodný kraj a vedel sa odovzdať celou svojou dušou.
Aj keď precestoval takmer celý svet a maľoval a kreslil vo viacerých krajinách, vždy sa z veľkou láskou vracal na rodné Slovensko, ktoré bolo jeho srdcu najbližšie, a ktoré mal veľmi rád. Jeho láska k domovine a k svojmu národu bola obdivuhodná čoho dôkazom je aj jeho záveť, v ktorom väčšinu svojej tvorby venoval slovenskému národu.
Tak ako Martin Benka, ktorý hľadal inšpiráciu v kráse slovenskej prírody, v slovenskej dedine a v jednoduchom ľudovom živote, aj Ján Cikker bol zanieteným zberateľom slovenských ľudových piesní a tvorcom významných národných opier, v nich prevládajú ľud. prvky, ktoré vkladal do svojho diela aj M. Benka. Spoločným znakom oboch umelcov bola ich vysoko ľudová tvorba. Tak ako obrazy M. Benku, tak aj skladby J. Cikkera čerpali námety z ľud. tradícií, ľud.

umenia a čarovnej slovenskej prírody.

Martin Benka a Ján Cikker sa zapísali veľkými písmenami do povedomia slovenského ale aj svetového umenia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Martin Benka životopis a tvorba