Albert Einstein životopis

Keď mal Einstein pätnásť rokov, odsťahovali sa jeho rodičia do Talianska. Hermanna Einsteina prenasledovali v Mníchove neúspechy: továreň nevynášala, hrozila mu bieda. Bolo treba hľadať úspech inde. Taliansko ho lákalo ako pracovnými perspektívami, tak životnou malebnosťou, ktorú si toľko cenil. Okrem toho bohatí príbuzní Pauliny Einsteinovej – obchodníci s obilím v Henue – sľubovali pomoc.
V roku 1894 Hermann a Jakub otvorili elektrotechnickú továreň Miláne. Nevynášala. Tak sa teda bratia presťahovali do Pavie. Ale i tu ho prenasledovali neúspechy a čoskoro boli v Miláne znovu otvorená továreň Per la construzione di dinamo e motori elettrici a corrente continuata e alternata (pre výrobu dynám a motorov na jednoduchý a striedavý prúd). Továreň sa držala vďaka podpore príbuzných – talianských a nemeckých predstaviteľov Kochovej rodiny.
Albert zostal v Mníchove – musel dokončiť gymnázium. To sa však nepodarilo. Albert predbehol svojich spolužiakov v matematike a fyzike, pobyt na gymnáziu sa ale pre neho stával čoraz ťažším. Pod vplyvom čítania v ňom vzrastala kritika ku gymnaziálnej vede. Bifľovanie latinčiny a gréčtiny sa stávalo neznesiteľným rovnako ako rutina a nadbytok neužitočných informácií v ostatných predmetoch, neznesiteľným sa stal kasárenský duch gymnázia, ignorantské sebavedomie gymnaziálnych orgánov. Einstein, sústredený a ľahostajný k školským kratochvíľam, nezískal v škole blízkych priateľov a rodina bola ďaleko. Stále silnejšie sa v ňom uzatváralo prianie nechať učenie a odísť k rodine. Tak si obstaral potvrdenie lekára nutnosti polročného odpočinku vzhľadom ku svojej nervovej sústave. Jeho zámery však vedenie gymnázia prekazilo. Už dávnejšie sa nepozeralo dobrým okom na Einsteinov skepticizmus a slobodomyseľnosť. Vyzvali ho, aby opustil gymnázium, lebo jeho prítomnosť podrýva u žiakov úctu k škole. Rok pred ukončením Einstein gymnázium opustil a odišiel k príbuzným. Po príchode do Milána stratil nemecké občianstvo.
Taliansko Einsteina okúzlilo. Antické chrámy, múzeá a obrazové galérie, paláce a malebné chyže. Veselí, prívetiví ľudia s nenútenými spôsobmi. Všade hudba a spev a živá, melodická reč. Aký kontrast s prísnou škrobenosťou, ktorá ho obklopovala v Nemecku, aký kontrast so živlom príkazov, pravidiel, noriem a tabuliek. Cestoval do Janova a nikde ho neopustil pocit duševnej slobody.
Bolo sa však treba postarať o svoj osud. Otcove obchodné záležitosti boli stále horšie.

Prevádzka a organizovanie spojené s ich elektrotechnickou dielňou v Miláne a Pavii spotrebovali všetky ich úspory a neprinášali zisk. Otec upozornil Alberta, že je stále ťažšie poskytovať mu finančné prostriedky a že je treba, aby si našiel čo najskôr zamestnanie. Einsteinove záujmy boli už vyhranené – priťahovala ho matematika a teoretická fyzika. Ale ako to spojiť s praktickou činnosťou? Otec a strýko presadzovali, aby sa stal inžinierom. Musel sa riadiť ich radou, lebo vstúpiť na univerzitu bez maturitného vzdelania bolo veľa ťažké. Na rodinnej rade sa rozhodlo, že Einstein vstúpi do technickej školy. Z tých škôl bolo treba vybrať takú, kde sa vyučuje po nemecky. Nemecko vylúčili a mimo Nemecka bol najslávnejší Polytechnický inštitút v Zürichu. Skvele tu zložil skúšky z matematiky, ale mal nedostatočné znalosti v cudzích jazykoch, botanike a zoológii. Svoju rolu zohralo i to, že nemal ukončené gymnázium. Einsteina na školu neprijali. Dobrú radu dal Einsteinovi riaditeľ polytechniky, ktorý bol uchvátený jeho matematickým vnímaním. Dokončiť jednu zo švajčiarskych škôl a o rok sa prihlásiť znova. Riaditeľ doporučoval školu v malom mestečku Arau, ktorá bola známa ako najpokrokovejšími učebnými metódami, tak zložením učiteľov.
Na strednú školu sa Einsteinovi vracať nechcelo, ale inak sa to nedalo. S ťažkým srdcom nastúpil do posledného ročníka, no čoskoro po jeho zaujatosti nezostali ani stopy. Učitelia boli priateľmi žiakov, vyučovacie hodiny boli zaujímavé a boli sprevádzané samostatnou prácou žiakov v chemických a fyzikálnych laboratóriách. V školskom zoologickom múzeu sa pracovalo s mikroskopom. Myšlienky študentov v najvyššom ročníku smerovali i k spoločenským problémom, ktorými bol vzduch vo Švajčiarsku nasýtený kvôli emigrantskej revolučnej mládeži. Einstein sa ubytoval u profesora Wintelera. S jeho deťmi, ktorí boli v tom istom veku, sčasti trávil voľný čas, podnikal výlety do hôr. Objavili sa priatelia aj medzi jeho spolužiakmi.
Doba strávená v Arau E(od jesene 1895 do jari 1896) Einsteinovi ukázala, že v škole nespútanej rutinou, ktorú riadia pokrokoví ľudia, sa vyučovanie stáva zaujímavým povolaním, ktoré sa dá ľahko zladiť s vedeckou činnosťou. Školu ukončil v r. 1896 a bol bez skúšok prijatý na pedagogickú fakultu univerzity v Zürichu. Táto škola pripravovala učiteľov matematiky a fyziky. Tu Einstein študoval od októbra 1896 do augusta roku 1900.
Dá sa povedať, že fakulta, na ktorej Einstein študoval v Zürichu bola fakultou matematicko-fyzikálnou. Einstein sa zapísal na prednášky z matematiky a fyziky a na niektoré prednášky z filozofie, ekonómie a literatúry.

Na základné prednášky z fyziky a matematiky však chodil zriedkavo. Známy H. F. Weber, ktorý prednášal fyziku, bol vynikajúcim elektrotechnikom, ale v oblasti teoretickej fyziky sa obmedzil na oblasť poznatkov, ktoré už Einstein poznal. Einstein dával prednosť priamemu štúdiu prác Maxwella, Kirchhoffa, Boltzmanna a Hertza. V tejto dobe prechádza od rovnomerných „matematicko-fyzikálnych“ záujmov k sústredenému záujmu o niektoré základné problémy teoretickej fyziky. Matematiku prednášal medzi inými aj takí vynikajúci vedeckí pracovníci, ako A. Hurwitz a H. Minkowski. Ich prednášky ale Einsteina nezaujali. Minkowski – v budúcnosti tvorca matematického aparátu teórie relativity – nevidel na svojich prednáškach ich budúceho tvorcu. Keď sa teória relativity objavila, Minkowski poznamenal, že od svojho študenta nič podobného nečakal.
Na Minkowského prednášky a na prednášky iných profesorov, prednášajúcich rôzne časti matematiky, chodil Marcel Grossman. S ním sa Einstein spriatelil a neskôr ho získal pre vypracovanie matematického aparátu pre obecnú teóriu relativity. Grossman dával Einsteinovi svoje zošity a zápisky prednášok. V autobiografii (r. 1949) na to Einstein spomína a zároveň niekoľkými slovami rozpráva o svojej slobode pri návšteve prednášok, akú mal v Zürichu. Nútené učenie sa predmetov kvôli skúškam ho skľučovalo.
„Také nútenie ma tak zastrašilo, že po celý rok po skúške bolo pre mňa otrávené akékoľvek uvažovanie o vedeckých problémoch. Pritom musím povedať, že vo Švajčiarsku sme trpeli donucovaním, ktoré marí skutočnú vedeckú prácu, omnoho menej, než trpia študenti na iných miestach. Boli len dve skúšky, inak si mohol robiť, čo si chcel. Zvlášť dobre bolo tomu, kto mal – ako ja – priateľa, ktorý chodil na všetky prednášky a svedomito spracovával ich obsah. To dávalo slobodu venovať sa vlastnému štúdiu až do niekoľkých mesiacov pred skúškou. Túto slobodu som úplne využíval, nečisté svedomie s tým spojené som pritom bral ako nevyhnutné, ale značne menšie zlo. Je to takmer zázrak, že dnešné vyučovacie metódy doposiaľ nezadusili svätú zvedavosť, pretože táto nežná rastlinka potrebuje okrem podpory aj slobodu – bez nej hynie.“
Do Zürichu ako i do ostatných univerzitných švajčiarskych miest, sa vlieval mnohonárodný študentský dav revolučných emigrantov. Mnoho zo študentov neboli revolucionári, ale takmer boli prívržencami demokratických ideí. Bolo to prostredie s vysokým politickým a vedeckým temperamentom.

Dokonca aj tí ľudia, ktorých záujmy boli zamerané čisto na vedu, nemohli nepodľahnúť jeho vplyvu.
Einstein sa zblížil s mnohými z rado v študentov – emigrantov. Medi jeho známymi bola Srbka Mileva Maričová, emigrantka z Rakúsko-Uhorska. Bola to veľmi vážna, mlčanlivá študentka nevynikajúca v študentskom prostredí ani šikovnosťou ducha ani zovňajškom. Študovala fyziku a s Einsteinom ju zblížil záujem o práce veľkých vedcov. Einstein pociťoval potrebu mať kamaráta, s ktorým by sa mohol podeliť o myšlienky z predčítaného. Mileva bola pasívnou poslucháčkou, ale Einsteina to plne uspokojovalo. V tomto období sa nestretol s priateľom, ktorý by sa mu vyrovnal silou ducha. ( v plnej miere k tomu nedošlo ani neskôr), sni s dievčaťom, ktorej kúzlo by nespočívalo na spoločnej vedeckej platforme.
Einsteinovými najbližšími priateľmi boli už spomínaní M. Grosmann, L. Kollros, a J. Ehrat. Všetci, ak Mileva Maričová vstúpili na polytechniku roku 1896. Grosmann žil zo svojimi rodičmi v dedine Thalwil blízko Zürichu. V tejto rodine Einstein často pobýval. Jakub Ehrat, vedľa ktorého obvykle Einstein sedel na prednáškach, žil tiež doma a jeho matka mala Einsteina veľmi rada. Einstein sa taktiež stýkal s rodinou Gustava Maiera, ktorý kedysi žil v Ulme a bol priateľom jeho otca. Maier a jeho žena mali Einsteina radi. Einsteinove existenčné prostriedky boli skromné, otcove záležitosti sa nelepšili. Mesačne dostával Einstein sto frankov od svojich bohatých príbuzných v Janove a z tohto obnosu si dvadsať frankov odkladal – rozhodol sa prijať švajčiarske štátne občianstvo a k tomu potreboval peniaze.
Na jeseň roku 1900 Einstein zložil záverečné skúšky a obdržal diplom. Taktiež jeho priatelia (okrem Milevy) ukončili polytechniku. Mileva skončila na ďalší rok. Ako žena nedostala diplom, vydali jej obyčajné potvrdenie o absolvovaní. Podľa šesťbodovej sústavy mal Einstein nasledujúce známky: teoretická fyzika 5, fyzikálne praktikum 5, teória funkcií 5,5, astronómia 5, diplomová práca 4,5, celková známka 4,91.
Bez ohľadu na povesť talentovaného bádateľa si Einsteina na polytechnike nenechali. Jeho priatelia zostali: Grosmann u Fiedlera, Ehrat u Rudia, Kollros u Hurwitza. S prácou v teoretickej alebo experimentálnej fyzike na polytechnike Einstein nemohol počítať. Nenavštevoval Weberove prednášky – z nich sa nič nového nemohol dozvedieť; v Pernetovom laboratóriu zavrhoval pokyny k prevedeniu experimentov a robil ich po svojom. Dopustil sa ešte väčšieho porušenia kódexu, keď raz Webera oslovil „pán Weber“ a nie „pán profesor“.
Bolo treba hľadať prácu mimo polytechniky.

Vo februári 1901 odovzdal Einstein svoje úspory, odpovedal na otázky o zdraví a zvykoch deda a keď uistil príslušné orgány, že nemá sklony k alkoholizmu, obdržal švajčiarsku štátnu príslušnosť. Do armády ho nezobrali – zistili u neho ploché nohy a rozšírenie žíl. Einstein pokračoval v hľadaní práve, ale nenachádzal ju.
V máji sa Einsteinovi podarilo na dobu niekoľkých mesiacov získať prácu učiteľa odbornej technickej školy vo Winterhure. Jednému zo svojich bývalých učiteľov v Zürichu o tom napísal z Milána, kde čakal na to, ako sa to skončí, toto:
„Dostal som ponuku pracovať v technickej škole vo Winterhure od 15. mája do 15. júla – prednášať matematiku, kým bude stály učiteľ vo vojenskej službe. Bol som od radosti celý bez seba, keď som sa dozvedel, že táto otázka bola definitívne rozhodnutá. Nemám tušenia, ktorý humánny človek ma tam doporučil: veď ani u jedného z mojich bývalých učiteľov som nebol zapísaný dobre a toto miesto mi ponúkli bez mojej prosby. Ešte mám šancu, že dostanem miesto na patentovom úrade.. Musím dodať, že som veselá povaha a nie som schopný sa oddávať melancholickým náladám, pokiaľ nemám pokazený žalúdok alebo niečo podobné.. V týchto dňoch pôjdem peši do Splugenu, aby som spojil príjemnú povinnosť s uspokojením.“
Živo si predstavujeme „veselú povahu“ bez existenčných prostriedkov, bez perspektív stáleho zamestnania, ktorá je „celá bez seba od radosti“ z perspektívy dostať prácu na dva mesiace a ešte dochádzať do práce cez hory Splugenu. Einstein patril ku šťastným povahám, ktoré ľahko znášajú zármutok, ale veľmi živo a radostne pociťujú aj ten najbezvýznamnejší úspech. To neprekážalo hlbokej vnútornej dramatickosti ; naopak, v v duši oslobodené od každodenných zármutkov a zmätkov sa slobodne rozohrávali neosobné tragédie. Na jeseň roku 1901 bol Einstein znova bez práce. Nasledujúcim krátkym prístavom bol Schaffhausen – malé mestečko na brehu Rýna, známe svojimi vodopádmi priťahujúcimi množstvo turistov. Tu žila rodina Konráda Habichta, s ktorým sa Einstein zoznámil na polytechnike. Na Habichtove doporučenie Einstein nastúpil ako domáci učiteľ v súkromnom penzióne pre študentov. Dostal za úlohu pripraviť študentov na maturitu. Pustil sa do vyučovania a snažil sa ho urobiť živým a zaujímavým. Vyhýbal sa rutine, ktorá mu v detstve spôsobovala toľko nepríjemností. Ale Einstein sa s mecenášom Jakubom Nuesom nezhodol na názoroch a cieľoch vyučovania. Nezávislosť osudu a samostatnosť, ktorú domáci učiteľ preukazoval, Nuesovi nevyhovovali a Einstein bol prepustený.
V Schaffhausene sa Einstein často stretával s Habichtom. Besedoval a hrali duetá na husle. Tu vzniklo ich priateľstvo, ktoré sa potom upevnilo v Berne.

Znovu zostal bez práce a znovu sa mu nepodarilo nájsť miesto učiteľa. Stena pred ním vztýčená na polytechnike obklopovala i strednú školu. Nerozumel tomu: snáď sa prejavujú všeobecné znaky nezamestnanosti, snáď to tkvie v tom, že nie je rodeným Švajčiarom, možno je jeho pôvodom, možno to je v ňom samom?
V uvedenom dopise z Milána hovorí o nádeji, že dostane miesto v patentovom úrade. O to sa staral Marcel Grossmann. Na jar roku 1902 bol Einstein znovu v Miláne a odtiaľ písal prosby o prácu na rôzne univerzity. Medzitým sa cez svojho otca Grossmannovi podarilo nájsť pre Einsteina miesto v patentovom úrade. Riaditeľ tohto úradu, inžinier Friedrich Haller, bol priateľom Marcelovho otca.
V apríli roku 1902 písal Einstein Grossmannovi:
„Milý Marcel! Keď som včera našiel Tvoj dopis, dojal ma vernosťou a ľudskosťou, ktoré ťa prinútili nezabudnúť na starého, smoliarskeho priateľa. Ťažko by sa našli lepší priatelia, ako ste Ty a Erhat. Nemusím ani hovoriť, ako by som bol šťastný, keby sa mi podarilo taký okruh pôsobenia získať; vynaložil by som všetko úsilie, aby som so cťou potvrdil doporučenie, ktoré som dostal. Som už tri týždne u rodičov, aby som stadiaľ našiel miesto asistenta na nejakej univerzite. Dávno by som ho už získal, keby proti mne neintrigoval Weber. Ale bez ohľadu na to nepremeškávam ani jednu možnosť a nestrácam humor.. Boh stvoril osla a dal mu hrubú kožu.
Teraz je u nás prekrásna jar a celý svet sa na teba díva takým šťastným úsmevom, že – chceš či nechceš – odhadzuješ každú starosť. Okrem toho ma hudobné stretnutia chránia pred stratou nálady. Čo sa týka vedy, premýšľam o niekoľkých nádherných ideách, ale musím ich ešte vysedieť...“
„Nádherné idei“ sa týkali molekulárneho pôsobenia a epiteton nemal byť žiadny osobný úspech. Einstein sa netešil zo svojich úspechov (to mu bolo vždy cudzie), ale kochal sa harmóniou prírody. Po zmienkách o prácach o molekulárnom priťahovaniu Einstein pokračuje :“Ako je nádherné pocítiť jednotu celého komplexu javov, ktoré by sa pri bezprostrednom chápaní zdali nesúradnými.“
Dnes už vieme, že v tejto vete je obsiahnutý program obsahujúci celý Einsteinov život.
Keď Einstein prišiel do Bernu, dlho s ním hovoril Haller, ktorý zmienený posudok dostal. Haller bol presvedčený, že tento skromný mladý muž bude na prácu v patentovom úrade vhodný napriek tomu, že nemá praktické skúsenosti. Prijal Einsteina ako technického experta tretej triedy s platom 3500 frankov za rok. Einstein sa do Bernu prisťahoval roku 1902 a od júla v patentovom úrade začal pracovať.

Onedlho pozval do Bernu Milevu Maričovú. Svadba s ňou sa zdržala kvôli chorobe Einsteinovho otca. Otec aj matka boli proti tomuto zväzku a Einstein sa rozhodol neporušiť zákaz v dobe otcovej nemoci. Na smrteľnom lôžku dal Einsteinov otec súhlas k synovmu manželstvu. Svadbu oslávili 6. januára 1903, povečerali s Einsteinovými bernskými priateľmi a na svadobnú cestu sa vybrali z reštaurácie domov. Doma zistili, že Einstein niekde nechal kľúče od bytu. Neskôr si prenajali neveľký byt, ktorý vymenili za druhý, z ktorého terasy a otváral veľkolepý pohľad na Bernské Alpy a na údolie Aarau.