Nechýba tu ani prvá fraška Skrotenie zlej ženy, alebo komédia Márna lásky snaha. V druhej polovici 90tych rokov sa začínajú objavovať zložitejšie hry. Napríklad jedna z najznámejších jeho hier Rómeo a Júlia. Už to nie je len prostá komédia, ale ani tragédia. Kúzlo tejto hry spočíva práve v prelínaní oboch týchto žánrov. Záleží len na režisérovi, ako hru pojme. Sú známe spracovania, ktoré vyzdvihujú komiku, inokedy sa dôraz kladie na romantický príbeh lásky, potom zase na pomstu a nenávisť medzi rodinami, ktorá vedie k veľkej tragédii. Toto prelínanie začína byť pre Shakespeara čím ďalej, tým viac typické. Hry z prvých rokov 17. stor. bývajú zaradené do tzv. tragického obdobia. V prvých ôsmich rokoch totiž vznikla rada známych tragédií. Ich zoznam začína antický Julius Caesar, ktorý sa dočkal mnohých filmových podôb, ktorého za 6 rokov doplnil Antonius a Kleopatra. Pre mnohých kritikov je toto obdobie najlepšie z celej jeho tvorby. Práve vtedy sa svetu predstavil Hamlet, Othello, Král Lear a Macbeth. Vo všetkých vystupujú silné a zložité postavy, ktoré vplyvom okolností a vlastného chovania skončia tragicky. Ku skaze dovedie človeka slabosť, omylnosť a niekedy i vyššie sily. Inokedy, ako napríklad u Othella, k tomu dopomôže i našepkávač, ktorý jeho slabosti využíva.
Shakespeare však nebol len dramatik, ale aj básnik. Do súboru jeho diela treba tiež zaradiť 154 sonetov. Uvádza sa, že prvých 120 je venovaných Shakespearovmu priateľovi, Zbytok tajomnej ,,čiernej dáme“. Ďalej je známych päť básnických diel zvaných poémy. O nich sa však hovorí málo a ani sa nevyskytujú vo viacerých prekladoch.
K úspech jeho hier prispieva schopnosť tzv. pravokresby, to znamená objektívne líčenie postáv, Ktoré sú živé vďaka svojim slabostiam a povahovým črtám. Úspech zaručujú tiež pôsobivé zápletky a zmysel pre dramatickú výstavbu hry. Nemenej dôležitým je Shakespearov jazyk. Mnohí prekladatelia v histórii mali sklony prekladať jeho hry vznešeným jazykom, často sa dokonca pokúšali doplňovať blankvers aj tam, kde je u Shakespeara próza. William lákal divákov do divadiel okrem iného aj súčasnosťou svojich hier, ktorej napomáha súčasný, živý jazyk obyčajných ľudí. Jeho jazyk vyniká živými obrazmi, slovnými hračkami a nevyhýba sa ani drsným výrazom. Uvádza sa, že používal až 24tisíc slov!
Krátko po jeho päťdesiatych narodeninách sa z divadelného sveta stiahol. Už prd rokom 1612 sa presťahoval z Londýna späť do Stratfordu.