Akt stvorenia vysvetľuje kresťansko-
novoplatónsky - prvé stvorené súcno je priestor, nekonečný vo všetkých
smeroch a nehybný, vyplnený prasvetlom a vnímaným svetlom. V Patrizziho
a jeho vlastných názoroch sa však odrážal už vplyv Kopernika a G. Bruna.
Aristotelovskú scholastickú filozofiu, udomácnenú na nem. protestantských
univerzitách, rozvíjal v diele o sympatii a antipatii v prírode. Vyslovil v ňom
však aj pokrokové zásady vedeckého bádania - pri skúmaní sa nemožno
odvolávať na zásah boží, treba hľadať vnútorné príčiny javov. V poslednom
filozofickom traktáte napísanom v Prahe (De anima) dával do súladu platónske
a aristotelovské chápanie sveta s novoplatónskym učením o emanáciách.
Uplatnil v ňom aj vlastné poznatky z lekárskej praxe, napr. pri hodnotení
významu zmyslových orgánov, z kt. na prvé miesto kládol sluch a zrak.
Vydaním Savonarolovho diela chcel nem. verejnosť oboznámiť s jeho
filozofiou a reformnými snahami. S podobným poslaním vydal humanistu
K. Sigonia, bádateľa v dejinách starého Ríma a Atén.

Autor príležitostných veršov vydaných samostatne alebo v spisoch iných
autorov; ojedinelý prípad je spracovanie príbehu De rustico Boemo.
Podobne vyšli jeho príležitostné reih nad hrobom zomretých priateľov
(napr. Tycha de Brahe), prejavov prednesených z postu akademického
funkcionára ap.

Osobitnú skupinu jeho literárnej tvorby predstavujú spisy napísané v
súvislosti s jeho politickou a verejnou činnosťou. Obsahujú o. i. doklady
o tom, že si uvedomoval svoj pôvod, že najväčší obdiv a lásku venoval
Čechám - v Pražskej pitve označil Prahu za najbohatšie a najvznešenejšie
mesto v Európe. Politicky sa formoval v protestant-skom prostredí,
názory na vládu najkoncentrovanejšie vyjadril v spise Pro vindiciis,
contra tyranos, kde vyslovil názor, že poddaní a vladári majú byť
navzájom viazaní povinnosťami a právami, odmietol Mac-chiavelliho
učenie o moci vladára, priznal ľudu právo na odpor voči tyranskej vláde.
V oslavnom spise na kráľa Mateja podal prehľad uh. kráľov od najst. čias.
O uh. dejiny sa zaujímal aj ako dvorný historiograf. R. 1612 v liste
turčianskemu županovi a strážcovi uh. koruny Petrovi Révaiovi písal
o význame koruny ako odznaku kráľovskej moci, ale odporúčal mu
do priazne aj svojich príbuzných v Turci. Ako delegát čes. stavov na
uh. sneme v Bratislave opísal poslanie a zážitky v osobitnom spise
(Legationes...). Ako funkcionár pražskej univerzity obrátil sa osobitným
spisom na čes. stavy so žiadosťou o podporu univerzity a pozdvihnutie
jej úrovne, akú mala v minulosti.

Verejnú a politickú činnosť rozvinul najme v Prahe.