Keď 24.8.79 došlo k tragicky známemu výbuchu sopky Vezuv ktorá za živa pochovala mesto Pompeje a priľahlé osady záplavou žeravej lávy, krupobitím kamenných úlomkov a prikryla ho niekoľko metrovou vrstvou popola, pri týchto udalostiach zahynul vo veku nedožitých 56rokov. Jeho synovec – ktorému bol vzorom pátral po jeho stopách no ani jemu sa nepodarilo zistiť či zahynul pri záchranných prácach, alebo z vedeckého záujmu sa priblížil do veľkej blízkosti rozbesnených živlov. (Takto popísal strýkov koniec historikovi Tacitovi.) Plinius str. ako človek vynikal v po mnohých stránkach, dá sa povedať, že bol až priveľmi moderným človekom svojej doby. Zásluhu na tom má jeho prirodzená povaha , ba i vzdelaním nadobudnutá znalosť STOICIZMU - ktorý chápal prírodu a okolitý svet za niečo čo je preniknuté neosobným božstvom a videl v človeku neoddeliteľnú súčasť tohto sveta. Aj napriek tomu že bol Plinius stoik, pre ktorých má byť charakteristická rovnosť všetkých ľudí, ktorí sú všetci rovnako presiaknutí božskou podstatou, zostáva naďalej roduverným Rímanom, pyšným na to, čo dáva rímska organizácia svetu, no neschvaľuje excesy. No bol aj presvedčený materialista, popieral existenciu božstiev a nadprirodzených síl, neveril v nich a ich zásahy! Hovoril o divoch všemocnej Prírody (všetko je dar prírody aj človek), popisoval napr. zvláštnosti prílivu a odlivu a to všetko pod zorným uhlom svojho materialistického názoru. Niet pochýb že Plinius bol najučenejším Rímanom prvého storočia n.l. a k tomu mu dopomohlo jeho veľké zanietenie, pilnosť a veľký záujem o vedomosti všetkého druhu. Každú chvíľku venoval čítaniu, čítal vždy keď to bolo len trochu možné (na ceste v nosítkach, v kúpeľoch, dokonca obmedzoval spánok, len aby mohol podľa príkladu svojho predchodcu z predošlého storočia M. Terentia Varrona „viac hodín žiť“). KNIHA VII - časť : Je človek pánom tvorstva ?

„ Na prvé miesto sa právom kladie človek, pre ktorého ako sa zdá, Príroda všetko ostatné vytvorila; ale ak porovnáme krutý osud narodeného človeka s tak veľkými darmi, ktoré v živote dostáva, je naozaj ťažko rozhodnúť, či bola Príroda človeku dosť dobrou matkou, alebo prísnou macochou. Oproti ostatným pozemským tvorom núti ho predovšetkým obliekať sa cudzím odevom. Všetkým dala do vienka príslušné pokrytie - pancier, kôru, ostne, srsť, ochĺpenie, perá a pierka, šupiny, vlnu, i pne stromov ochránila kôrou, dokonca zdvojenou – proti horúčavám a proti mrazom; iba človeka pohodí holého na holú rodnú zem stonať a plakať, čo nepozná žiaden iný živočích. Slzy sú prvým jeho údelom, veď na môj veru smiech sa neobjavuje u novorodenca skôr ako štyridsaťosem dní po narodení.