Plinius st. život a dielo

PLINIUS str. - Je človek pánom tvorstva?


C. Plinius Secundus Starší ( označovaný tak na odlíšnie od svojho synovca Plinia Mladšieho ) sa narodil v roku 23 n.l. v Novom Kome v severnom Taliansku. Bol žiakom u P. Pomponia Secunda v Ríme, no učiteľom filozofie mu bol Stoik Thraseás. Pod jeho vplyvom prenikol do filozofického smeru vyrovnaných osobnosti svojej doby. Jako každý Ríman jazdeckého a senátorského stavu, zúčastnil sa aj Plinius str. verejného života. Mal významnú funkciu cisárskeho prokurátora a rôzne ďalšie vojenské funkcie, ktoré ho zaviedli do najrôznejších zemí impéria. Určitý čas strávil v Hispánsku, Gállií, Británií, Malej Ázií a severnej Afrike. S vojvodcom Germanikom sa zúčastnil r. 47 bojov proti Chaukum a Frisum ale zúčastnil sa aj na stavbe prieplavu Mosela-Rýn. Na všetkých týchto cestách získal veľké množstvo poznatkov, aj keď ich množstvo sa nedá porovnať s množstvom poznatkov, ktoré nadobudol čítaním. V čase odmlky z verejného života (v čase vlády Nera) sa venoval spravovaniu svojich statkov v severnom Taliansku a táto prax bola pre neho zdrojom ďalších úvah a nových poznatkov. Práve v tomto čase si plne uvedomil, že každá vedomosť a idea má mať praktický cieľ a v tomto duchu sa rozvíjala aj Rímska politika zameraná na cieľ : vyťažiť z vedeckých poznatkov čo najväčšie praktické výsledky. Za vlády Vespasiána sa priklonil na stranu novej politiky a vytvoril si dobrý vzťah ako k otcovi tak aj k synovi Titovi a im obom venoval svoje životné dielo Naturis história – Prírodná história. Je to rozsiahle encyklopedické dielo ( 37 kníh z nich prvá podáva osnovu diela s obsahom kapitol a poslednú pridal Plinius ml. – synovec, aby uzavrel dielo „Rozsiahle a nemenej rozmanité ako sama príroda“). Dielo zahrňuje náuku o kozme (zem, slnko, mesiac, hviezdy, úkazy, ovzdušie, zmeny povrchu zeme, zvláštnosť vody, ohňa..) antropológiu, biológiu, geológiu a náuku. liekoch a lekárske poznatky a k tomu je pripojený výklad o rôznych oboroch výtvarného umenia. Hlavne posledné kapitoly sú veľmi cenné, preto že sú veľmi bohatým a cenným zdrojom správ o stredovekej umeleckej technike a o množstve umeleckých diel, z ktorých prevažná časť je už nenávratne stratená. V roku 79 bol Titom vyslaný ako veliteľ – prefekt- loďstva kotviacého poblíž Neapolu.

Keď 24.8.79 došlo k tragicky známemu výbuchu sopky Vezuv ktorá za živa pochovala mesto Pompeje a priľahlé osady záplavou žeravej lávy, krupobitím kamenných úlomkov a prikryla ho niekoľko metrovou vrstvou popola, pri týchto udalostiach zahynul vo veku nedožitých 56rokov. Jeho synovec – ktorému bol vzorom pátral po jeho stopách no ani jemu sa nepodarilo zistiť či zahynul pri záchranných prácach, alebo z vedeckého záujmu sa priblížil do veľkej blízkosti rozbesnených živlov. (Takto popísal strýkov koniec historikovi Tacitovi.) Plinius str. ako človek vynikal v po mnohých stránkach, dá sa povedať, že bol až priveľmi moderným človekom svojej doby. Zásluhu na tom má jeho prirodzená povaha , ba i vzdelaním nadobudnutá znalosť STOICIZMU - ktorý chápal prírodu a okolitý svet za niečo čo je preniknuté neosobným božstvom a videl v človeku neoddeliteľnú súčasť tohto sveta. Aj napriek tomu že bol Plinius stoik, pre ktorých má byť charakteristická rovnosť všetkých ľudí, ktorí sú všetci rovnako presiaknutí božskou podstatou, zostáva naďalej roduverným Rímanom, pyšným na to, čo dáva rímska organizácia svetu, no neschvaľuje excesy. No bol aj presvedčený materialista, popieral existenciu božstiev a nadprirodzených síl, neveril v nich a ich zásahy! Hovoril o divoch všemocnej Prírody (všetko je dar prírody aj človek), popisoval napr. zvláštnosti prílivu a odlivu a to všetko pod zorným uhlom svojho materialistického názoru. Niet pochýb že Plinius bol najučenejším Rímanom prvého storočia n.l. a k tomu mu dopomohlo jeho veľké zanietenie, pilnosť a veľký záujem o vedomosti všetkého druhu. Každú chvíľku venoval čítaniu, čítal vždy keď to bolo len trochu možné (na ceste v nosítkach, v kúpeľoch, dokonca obmedzoval spánok, len aby mohol podľa príkladu svojho predchodcu z predošlého storočia M. Terentia Varrona „viac hodín žiť“). KNIHA VII - časť : Je človek pánom tvorstva ?

„ Na prvé miesto sa právom kladie človek, pre ktorého ako sa zdá, Príroda všetko ostatné vytvorila; ale ak porovnáme krutý osud narodeného človeka s tak veľkými darmi, ktoré v živote dostáva, je naozaj ťažko rozhodnúť, či bola Príroda človeku dosť dobrou matkou, alebo prísnou macochou. Oproti ostatným pozemským tvorom núti ho predovšetkým obliekať sa cudzím odevom. Všetkým dala do vienka príslušné pokrytie - pancier, kôru, ostne, srsť, ochĺpenie, perá a pierka, šupiny, vlnu, i pne stromov ochránila kôrou, dokonca zdvojenou – proti horúčavám a proti mrazom; iba človeka pohodí holého na holú rodnú zem stonať a plakať, čo nepozná žiaden iný živočích. Slzy sú prvým jeho údelom, veď na môj veru smiech sa neobjavuje u novorodenca skôr ako štyridsaťosem dní po narodení.

Akonáhle nakukne do sveta, je človek vhodený do takých pút, aké nepoznajú ani divé zvery medzi nami zrodené a ma zviazané všetky údy. A predsa, keď už je raz na svete tento plačúci živočích, pohybuje čulo oslobodenými rukami a nohami, ktoré neskôr bude ovládať, no a akoby z trestu začína žiť pre jedinú vinu :Že sa narodil!
Je to ale šialenstvo od tých, ktorý sa domnievajú, že sa narodil k nejakej domýšľavosti. Veď už prvé počiatky pohybu ho činia podobného štvornožcom. Kedy začne človek chodiť! A kedy hovoriť! A kedy sú ústa schopné žuť pokrmy! A ako dlho má nepevnú chrbticu, čo je znakom vrcholnej slabosti medzi živočíchmi! Proti útrapám ochorení bolo vynájdených toľko liekov, ktoré sa stávajú neúčinné vzápätí ako sa objaví nová choroba. A zatiaľ čo všetky ostatné tvory hneď jednajú podľa svojich daných prirodzeností – jeden hneď skáče, iný pláva, človek nevie nič, nič neznamená bez učenia. Nevie rozprávať, nechodí, sám sa neživí, skrátka a dobre vie len plakať. Niet divu, že sa vyskytli mnohí, ktorí usúdili, že je lepšie sa nenarodiť, alebo čo najrýchlejšie zahynúť. Ako jedinému živočíchovi je človeku však daná schopnosť žialiť, ale tiež mu je daná nenásytnosť najrôznejšieho druhu, jednému ctižiadosť, iným lakomosť. Niektorým vášnivá túha po živote, druhým po materiálnych statkoch. Niektorí sú poverčiví a ustráchaní, iní ľahkovážni. No ako jediní ma údel o starosti o pohreb a o budúcnosť po smrti. Žiadný iný tvor nemá tak krehký život, žiadný iný netúži tak veľmi po všetkých veciach, žiadný nemá tak zmätený strach, žiadný tak prudkú zúrivosť. Všetky živočíchy žijú život svojím spôsobom. Vidíme ako sa združujú, žijú spolu, alebo jednotlivo, vidíme ako stoja proti iným živočíchom ( lev medzi sebou zúrivo nezápasia, had neuštipne hada, aj morské šelmy a ryby sa stavajú nepriateľsky len proti iným živočíchom – ale na môj veru ! – človeku sa dostane najväčšieho zla práve od ľudí.“

Pliniové dielo bolo spísané s veľkou láskou k vede a k prírode. Autor prečítal množstvo kníh, z ktorých urobil výpisky a tie opäť skombinoval s vlastnými poznatkami a úvahami do novej knihy. No toto jeho dielo nevzniklo ani z dlhodobého pozorovania, ani na základe pokusov. Je zamerané na ekonomické využitie prírody človekom. Autor si je vedomí toho, že nie je veľa toho, k čomu by mohol pripísať ipse fecit – sám vykonal, nepokúša sa však ani vzbudiť dojem, že vytvára niečo celkom nové. No nech sa na jeho dielo pozeráme akokoľvek, je neodškriepiteľné, že na svoju dobu, kedy sa predsa len ešte uctievalo viac božstiev a priveľmi sa verilo na nadprirodzenosť, je priveľmi odvážne a múdre.

Nemôžem si dovoliť tvrdiť, že ho mám preštudované, vzhľadom na jeho rozsiahlosť a dostupnosť tejto literatúry, no kapitoly, ktoré som prečítala ma úprimne prekvapili a zanechali na mňa hlboký dojem, myslím že jeho dielo je skutočné pokrokové a keď si ho prečítame v dnešnej dobe, nepôsobí „komicky“, ani ako bájka, je to encyklopedický súhrn informácií vysvetľujúcich mnohé prírodné javy, pričom mnohé vysvetlenia, alebo úvahy sú aktuálne (nevyvrátené) ani v dnešnej dobe, t.j. dvetisíc rokov neskôr.

Filozofické pojmy :

STOICIZMUS : Filozofický smer v antickej filozofii, usilujúci sa poznať zákonitosti prírody, a dosiahnúť duševnú vyrovnanosť,
filozofia duševnej vyrovnanosti, pevnosti

STOIK : Stúpenec starogréckej filozofickej školy, ktorá za šťastie považovala pokojné a trpezlivé znášanie osudu.
- pokojný vyrovnaný človek
( Túto školu založil Zenón z Kitia a meno dostala podľa stĺporadia kde učil.)

STIOCI A STOICKÁ ŠKOLA : Predstavitelia filozofického učenia, ktoré vzniklo koncom 4. stor. pr. n.l. na báze helenistickej kultúry v súvislosti s rozšírením kozmopolitických a individuálnych ideí a rozvojom techniky na základe materialistických poznatkov. Hlavní predstavitelia stoickej školy 4. a 3. stor. pr. n.l. sú Zenón a Chrysippos. Stoici sa zaoberali porovnávaním a ich základné ideí boli : logika je ohrada! Fyzika je úrodná pôda a etika jej plody. Hlavná úloha filozofie je v etike. Poznávanie je len prostriedok na získavanie múdrosti a umenia žiť. Žiť treba v súlade s prírodou. Taký je ideál skutočne múdreho človeka. Šťastie je v slobode bez vášne, v duševnom pokoji a ľahostajnosti. V živote je všetko determinované osudom. Kto chce, toho osud vedie, kto sa stavia na odpor, toho vlečie násilne. V ponímaní prírody boli stoici materialistami. Vo svete jestvujú len telesá rozličnej hustoty. Treba rozlišovať medzi pravdivým a pravdou. V skutočnosti jestvujú len telesá a pravdivé je beztelesné a nejestvuje. Pravdivé je len to čo sa vypovedá. V stoicizme sa materializmus spája s nominalizmom (opak realizmu ) – pojmy sú len označeniami jednotlivých veci. Zmysli vnímajú skutočnosť ako niečo jedinečné. Veda sa snaží spoznať všeobecné, ktoré však ako také vo svete neexistuje. Stoici uznávali štyri kategórie : 1. substrát 2. kvalitu 3. stav (nachádzať sa) 4. relatívny stav (nachádzať sa napr. v pravo od niečoho). Najvýznamnejší stoici v nasledujúcich obdobiach boli Chrysippovi žiaci : Zenon, Diogenes, Boetos a Pantios. V 1. stor. n.l. sa stoicizmus rozvíjal na rímskej pôde, pričom sa rozpacúvavali hlavne morálne idei stoického učenia. Jeho predstaviteľmi boli : Lucius, Annaeus, Seneca, Musonius, Rufus, Epiktetos, Thraseás, Plinius str. a cisar Marcus Aurélius.

Zdroje:

PLINIUS starší: Kapitoly o prírode -