roky aktuálna otázka vojny (Kórea, Vietnam), témy domova, matky, otca, rodičov, starí rodičia, poadlí vo vojne i v SNP, príroda, poslanie poézie.. . V básňach vyžaruje autorova osobná ľudská súčasť, sprevádzaná skôr pocitom bolesti než radosti, skôr tragoizmom než optimizmom. Zbierka prináša širšie poňatie človeka historického. Rúfus akoby nadvazoval na poéziu Laca Novomestského. Jeho poézia je citovo plná, myšlienkovo znepokojujúca, no pravdivá. Často uňho zaznievajú pesimistické motívy, čo vzbudilo i nesúhlas kritiky. Takou je napr. báseň Na chotári malá jeseň sedí.
= báseň Vyznanie lásky - pozoruhodná je tým, že jej rámec tvorí kontrast minulého a prítomného života. Autor sa hlási k potomkom chudobných a biednych.
= báseň Večer na Ďumbieri - autor v nej píše o smrti kyjevského vojaka, ktorý padol pri oslobodzovaní Slovenska. Yúto báseň akoby rozprával sám autor v monológu, ktorý je namierený proti nezmyselnosti vojny.
= báseň Monológ v lazarete - monológ fiktívny - generál sa rozpráva s vojakom, ktorý obviňuje generála, že vojna ktorej sa zúčastnil je nespravodlivá.
# zbierka Zvony - obsahom sú drobné básne. Formou pripomínajúce príslovia, či podobenstvá. Básnik v nich sformuloval svoje výpovede o najzákladnejších otázkach ľudského spoločenstva a človeka, o otázkach zrodu života a smrti.
Milan Rúfus cíti zodpovednosť za všetko, čo je protiľudské a tak vyslovuje svoje vlastné žiale, vyjadruje aj bolesti ľudstva.