V dejinách hudby nenájdeme inú osobnosť, ktorá by vyvolávala toľko súhlasného nadšenia,
ale zároveň aj nezmieriteľného odporu ako práve skladateľský zjav Richarda WAGNERA.
Bol to prirodzený odraz veľkosti jeho reformného úsilia v oblasti opery a do istej miery – hoci len ako podružná záležitosť – aj jeho sebavedomej , názorovo nezmieriteľnej a egoistickej povahy. Richard Wagner , ktorý ako kapelník deväť rokov spoznával opernú prax na najrôznejších scénach v Nemecku , Rusku a v Paríži so všetkými problémami, rutinou a povrchnými efektmi , sa celou svojou autoritou postavil proti nej .Ako vynikajúci hudobník, znamenitý literát s filozofickými sklonmi , ktorý sa vyznal v poézii aj v próze, uskutočnil najväčšiu premenu opery na skutočne hudobnú drámu. Tomuto cieľu – hudobnej dráme- mali slúžiť všetky prostriedky , ktoré opera používa , t.j. spev ,zbor orchester, pohybové i scénické umenie. Skladateľ tým nadviazal na princípy gluckovskej reformy , ale vyriešil to celkom novým , osobitým spôsobom. Opera ako dráma mala byť v budúcnosti celkovo prekomponovaná , a nie rozdrobená do recitatívov a árií , duet a ansámblových scén , t. j. do uzavretých čísel , ktoré najmä v áriách speváci zneužívali na to , že sa hlasovo predvádzali. Hoci aj jeho melodika bola raz deklamačná , inokedy väčšmi kantilénová, napriek tomu mala podľa zmyslu deja plynúť v jednom toku : v tom pramenila Wagnerova požiadavka tzv. nekonečnej melódie. Aj úloha orchestra sa v autorovom chápaní radikálne zmenila. Orchester , obohatený o ďalšie nástroje (napr. tuby ) a ich kombinácie , nemal slúžiť len ako sprievod spevu, ale mal sa stať nositeľom dramatického výrazu: jeho poslaním bolo charakterizovať atmosféru dejových situácií, a najmä zobrazovať psychický stav jednotlivých hrdinov. Vnútornú jednotu hudobnej drámy Wagnerovi zabezpečovali tzv. príznačné motívy: každá postava, vec, situácia a rôzne stupne ľudských citov mali svoju tému, motív, ktoré zaznievali podľa toho, ako si to vyžadovala dejová či scénická akcia. Aj vo svojích teoretických prácach presadzoval Wagner chápanie hudobnej drámi ako celistvého, v jednotlivých zložkách dokonale vyváženého umeleckého diela (Gesamtkunstwerk), v ktorom spev, orchester, herectvo aj výtvarné chápanie scény malo byť v dokonalej jednote.