1946), jej podstatné časti boli známe z časopisu Elán a z iných nadrealistických zborníkoch Sen a skutočnosť (1940), Pozdrav (1942) už uprosted druhej svetovej vojny. Autor však skladbu dotváral až po oslobodení, čo zanechalo na jej tematickom a morfologickom ustrojení zjavné stopy. Ako nadrealistická poézia vôbec je i táto Fábryho skladba viacvýznamová. Dotýka sa tak vnútorného pocitového sveta básnikovho v odľudštenej dobe. Okolo ústredného motívu smrti reťazia sa v nej obrazy krutosti, hrôzy a všeobecnej záhuby. Takým spôsobom vyslovoval básnik svoj protest proti vojnovému ničeniu a tým nepriamo zároveň svoj odpor voči ére fašizmu. Jeho skladba sa však líši od bežnej chápanej občianskej lyriky. Básnik tu svoju negáciu času rozvinul do apokalyptickej vízie vesmírnej katastrofy. Fábry obnažuje samotný zdroj zrodu nadrealistickej lyriky z hlbinných zdrojov tvoriaceho subjektu. Vytvára sa nadskutočno – jeho rozdvojenie, čo naznačuje aj názov skladby „Ja je niekto iný“, bytosť Féneo je druhý pól básnikovho subjektu. Féneo – diabol metafory, básnikov partner a dvojník. Z úst Fénea sa valia obrazy všeobecného zmaru, obrazy sveta a vesmíru vyvráteného z koreňov, skazy fyzickej a duchovnej, obrazy živené zo skutočnosti vojnového besnenia, no rozmnožované a umocňované temer neohraničenou fantáziou básnika. Kreácia pomyselného dvojníka Fénea umožnila Fábrymu rýdzo básnickými prostriedkami konfrontovať osobné aj kolektívne podvedomie pohnutej doby s racionálnym vedomím. Dve stretnutia s touto postavou tvoria obsahové jadro celej skaldby (Prvé stretnutie s Féneom a Druhé stretnutie s Féneom). Medzi týmito dvoma pásmami predstáv klenie sa hlavná myšlienka diela – privolávanie nového času, kde „noci už nebudú a potrvá deň“ a kde „každé čo i len najmenšie maličké utrpenie zmení sa na hviezdu a tých bude toľko, že zmizne z pamäti pojem tmavých nocí a temnota jak oká siete prepúšťa šable jasu“. Fábry podriadil svoju uvoľnenú obrazotvornosť pevnému kompozičnému plánu. Rozdvojenie tvoriaceho subjektu mu umožnilo naplniť skladbu dramatickým vnútorným napätím. Jeho napätie trvá až do okamihu, keď v závere skladby v básni „Ja som to“ obnovuje jednotu subjektu „ktosi šiel po ceste s Féneom, ruka v ruke, ten ktosi bol som ja a ja som bol Féneo“. Pod strhujúcim dojmom oslobodenia, v ktorom sa jeho pohľad od pochmúrnych scenérií vojnového ničenia preniesol k "sklepeniam budúcnosti". V tejto časti sa súbežne s obnovou racionálneho zmyslu vracia do jeho básnického prejavu tradičný systém básnického pomenovania. Metaforická zložka sa redukuje a stáva sa opäť "zrozumiteľnou".