Matej Bel sa narodil 22. marca 1684 v Očovej v bývalej Zvolenskej stolici rodičom Matejovi Belovi a Alžbete, rodenej Cesnekovej. V rokoch 1690 – 1703 Bel navštevoval základné a stredné školy na Slovensku a v Madarsku. Ked si osvojil základy čítania, navštevoval školy v Lučenci, Kalinove, v Dolnej Strehovej, Banskej Bystrici, Bratislave, vo Veszpréme a neskôr zs v Bratislave. V rokoch 1704 – 1708 študoval na Univerzite v Halle, kde aj ukončil svoj štúdiá, a začal pracovať.
Mateja Bela po je ho smrti nazval uhorský literárny historik Alexius Horányi „Veľkou ozdobou Uhorska”. Ale už jeho učení priatelia ho označovali za „najslávnejšieho a najdokonalejšieho polyhistora”, za „histografa uhorského kráľovstva” a podobne. Ako vedec zasiahol totiž do viacerých odborov prírodných vied, predovšetkým však vynikol v histórii a v geografii. Matej Bel otváral v starom Uhorsku brány modernej vede, rozvíjajúcej ideológiu a metodológiu prvej európskej vedeckej revolúcie, na čele ktorej stáli taký „obri učenosti, ducha a charakteru” ako ich nazval fridrich Engels, akými boli vo vedeckom živote 16. a 17. storočia Mikuláš Kopernik, Giordano Bruno, Galileo Galilei a další. Bel bol uvedomelým odporcom stredovekej scholastiky ako pedagóg i ako vedec. Nadväzoval na moderné európske myslenie, najmä na empirizmus a racionalizmus, nielen cez nemecké kultúrne prostredie, ale rozvíjal už aj jeho domáce tradície, reprezetované v druhej polovici 17. storočia profesormi prešovského evanjelického kolégia, baconistom Jánom Bayerom a atomistom Izákom Cabanom. V dielach Mateja Bela sa najčastejšie stretávame z menami reprezentantov empirizmu a racionalizmu, a Angličanom Francisom Baconom a Francúzom Reném Descartom. To však neznamená, že Matej Bel vo vedeckom myslení pretrhol všetky kontakty s tradičným kresťanským svetonázorom. Bol to u nás iba počiatok procesu veľkého myšlienkového prelomu, v ktorom sa menil dokonca i samotný Bel; najmä na konci života si už podáva ruku z osvietenstvom.
Matej Bel je však aj priekopníkom druhej výraznej črty vedeckej revolúcie: je organizátorom moderného vedeckého života. S Belovým menom sa v polovici tridsiatych rokov spája odvážny pokus o založenie celouhorskej učenej spoločnosti so sídlom v Bratislave. Išlo o jeden z typov vedeckých akadémii, aké sa začali v západnej Európe zakladať od začiatku 17. storočia. Spoločnosť mala vydávať vedecký časopis Observationes Posonienses – Bratislavské pozorovania.

Návrh sa z rôznych príčin nerealizoval. No Matej Bel bol úspešnejší v projektovaní a v organizovaní komplexného vlastivedného výskumuUhorska. Náročný projekt Starého a nového Uhorska, ktorý predložil v dvatsiatych rokoch 18. storočia, sa síce práve pre svoju náročnosť neuskutočnil, sám ho však aspoň čiastočne realizoval v mnohozväzkových Notíciách( Notitia Hungariae novae historici-geographica – Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). A čo sú vlastne Notície? Sú najdôležitejším Belovým vedeckým dielom. Predstavujú epochálne dielo, ktoré vzišlo z belovho vedeckého projektu, z jeho vlastivednej koncepcie výskumu súvekého Uhorska, ako i z jeho organizačných aktivít. V záujme realizácie Notícií Bel dokázal zorganizovať tím spolupracovníkov ( boli medzi nimi napríklad Ján Matolay, Jín Tomka Sásky, Samuel Mikovíni, Andrej Cemanka, J. Richter, Juraj Buchholtz a mnohí iní), ktor9 pre potreby diela zhromaždili množstvo potrebných vedeckovýskumných údajov o histórii a živote jednotlivých stolíc súvekého Uhorska. Dielo sa zrodilo po viacročnej namáhavej práci a iba časť vyšla tlačou ( jednotlivé zväzky Notícií vychádzali vo Viedni v rokoch 1735 – 1742). Už vo svojej dobe Notície vzbudili neobyčajnú pozornosť v Uhorsku i vo svete a stali sa – obrazne povedané – najvýznamnejším drahokamom „veľkej ozdoby Uhorska” – dobre známej metaforickej charakteristiky, ktorou vyznamenala história Belovo vedecké účinkovanie. V Notíciách začal Matej Bel publikovať historické a zemepisné vedomosti stolíc Preddunajska, ktoré zhodou okolností ležali prevažne na území západného a stredného Slovenska. A samozrejme začal s tou najdôležitejšou, z Bratislavskou. Opis tejto stolice ukončil až v druhok zväzku, ktorý odovzdal do rúk cisára v roku 1736. Uverejňuje v ňom notície Turčianskej, Zvolenskej a Liptovskej stolice. Roku 1737 vyšiel tretí zväzok, notície stolíc Peštianskej, Pilišskej a Šoltskej. Štvrtý zväzok mohol uzrieť svetlo sveta až roku 1742. Uverejnil v ňom notície Novohradskej, Tekovskej, Nitrianskej, Hontianskej a Malohontianskej stolice.
V roku 1740 zomrel patrón Notícií Karol IV., a k vydaniu nasledujúcich zväzkoch už nedošlo.
V notíciách každej župy píše Matej Bel najprv o „starých obyvateľoch”, potom o súčasných, obyčajne v poradí Maďari, Nemci, Slováci, Ukrajinci a ďalší, ale pri niektorých slovenských stoliciach dáva na prvé miesto Slovákov. Každý národ má tu svoj portrét – dejiny, stručne o mravoch, o odeve a o zvykoch a napokon o zamestnaní.

Slovenskému ľudu okrem veľkej pracovitosti pripisuje ako zvláštnu črtu veselosť. Zvlášť vraj mladí ľudia milujú spev a najmä tance. V mladších rokoch svojho života Matej bel ako uvedomelý a aktívny stúpenec pietizmu, mnohých smeroch spoločensky progresívneho protestantského cirkevno-náboženského smeru, vydal niekoľko prekladov náboženských kníh v bibličtine a madarčine. Medzi nimi je na čelnom mieste Biblia sacra aneb Biblí svatá, ktorú sčasti preložil, sčasti upravil a pripravil na vydanie. Ako pietistický pedagóg, rektor evanjelických gymnázií v Banskej Bystrici a Bratislave si Bel počínal s neobyčajnou pedagogickou erudíciou. Jeho pedagogické koncepcie vzišli síce z postulátov a inštrukcií pietististicky orientovanej pedagogiky, vyznačovali sa však osobnostnými vkladmi tvorivého pedagóga. Prejavoli sa najmä v Belovom úsilí prispôsobiť petagogické metódy a ciele potrebám doby. V súvislosti s tým sa veľký začal prikladať pomocnej výučbe tzv. Krajinských jazykov. Bibličtinu – súvekú formu spisovného jazyka Slovákov – Bel zaviedol do pedagogického programu banskobystrického i bratislavského gymnázia, podobne nemčinu a madarčinu. Vyučovanie týchto jazykov sa usiloval zabezpečiť vydávaním a upravovaním jazykových učebníc, resp. Účasťou na edíciách gramatických diel ( učebnica madarčiny Der ungarische Sprachmeister, učebnica nemčiny Institutiones linguae germanicae, predhovor k Doležalovej Gramatike česko-slovanského jazyka). Hlavným cieľom týchto prác bolo jednaj podnecovanie záujmu o kultúru národných jazykov, ale aj humanistické úsilie o zbližovanie mnohonárodnostného Uhorska. V predhovore k Doležalovej gramatike píše: „Z vlastnej skúsenosti dodávam, lebo som jednak milovníkom, jednak znalcom česko-slovanského jazyka, že jedine náš jazyk český môže s krásou všetkých európskych jazykov nielen závodiť, ale ich aj prevýšiť.” A to je jedna z najkrajších chvál na češtinu ako kultúrny jazyk Slovákov. Belove predstavy o starobylosti a autochtónnosti Slovákov a o ich jazyku žili dlho aj v nasledujúcich generáciách a prispeli k rastu národného povedomia. Matej Bel ovplyvnil aj koncepciu slovenských národných dejín.
Belovo vedecké i spisovateľské dielo, tlačené i nevydané spisy, by zaplnili celú knižnicu. Je takmer neuveriteľné, že sa to všetko pretavilo v hlave a prešlo perom jedného človeka – aj ked mal mnoho spolupracovníkov. Bel ako vedec a organizátor hádam dodnes patrí medzi najväčších z bývalého uhorského štátu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Matej Bel životopis