Túto skutočnosť potvrdzujú aj Gavlovičové datovania všetkyćh rukopisov, ktoré napísal, resp. dokončil v tomto období. Od Lepáčkových životopisných výskumov traduje sa v slovenskej literárnej histórii tvrdenie, že Gavlovič v rodine Madocsányiovcov pôsobil aj ako vychovávateľ. Uvedený životopisný údaj sa preberal bez akýchkoľvek pochybností až do najnovších čias. Prvý Gavlovičov životopisec M. Rešetka uvádza, že u Madocsányich pôsobil Gavlovič ako kaplán. Hodnovernosť jeho údaju potvrdzujú aj kláštorné záznamy a schematizmy, v ktorých je Gavlovič v rokoch 1775-1786 označovaný výlučne ako „capell“. (anus) in Horócz“. Isté však je, že posledné roky svojho života strávil u rodiny Madocsányiovcov. Choroba

Skutočnosť, že provinciálne predstavenstvo ponechalo Hugolína Gavloviča po celých 43 rokov na jednom pôsobisku, súvisí zrejme s jeho pľúcnou chorobou, ktorá mala tuberkulózny charakter (phthysis). Rešetka a Lepáček datujú ochorenie( bez uvedenia prameňa) do roku 1745. Kláštorné záznamy z rokov 1765-1773 na druhej strane naznačujú istú stabilizáciu, ba azda i zlepšenie Gavlovičovho zdravotného stavu. Podľa nich bol Gavlovič v uvedenom období pridelený ako „adjutor“ na fary v Štiavníku, v Papradne, v Považskej Bystrici, v Predmieri, v Dubnici nad Váhom a v Súľove. Takáto pomoc bola počas výročitých sviatkov spojená so značnou námahou a vyžadovala si uspokojivú fyzickú kondíciu.
O spôsobe svojej liečby zmienil sa Gavlovič v podtitule Valaskej školy , kde uvádza , že dielo vzniklo „na salaši osvíceného pána gróga Xaveriusa Königsegg.. pod zámkem Vršatským a na Chrástkovej“, kde autor „k zdraví svému žinčicu užíval“. Ako tvrdí Lepáček, túto terapiu odporúčal Gavlovičovi kláštorný „chirurgus“ , fráter Filip Lentz. Posledné mesiace svojho života (7.1.-4.6.1787) strávil Hugolín Gavlovič na lôžku v kaštieli Madocsányiovcov. Zomrel 4. júna 1787 po štvormesačnom znášaní suchôt a horúčok.