Ernesto Guevara životopis

(Ernesto Che Guevara Lynch de la Serna)

Ernesto Guevara sa narodil 14.6.1928 v Argentíne. Vo svojich dvoch rokoch ochorel na astmu, ktorá ho sužovala po celý život, a jeho rodina sa odsťahovala do Alta Garcia v Cordobe, kde sa pre suchšie podnebie jeho zdravie nezlepšilo. Jeho matka, Celia de la Serna, mu sprostredkovala základné vzdelanie. Dychtivo čítal Marxa, Engelsa a Freuda, ktorých diela sa nachádzali v otcovej knižnici a je pravdepodobné, že niektoré z ich prác čítal predtým, než šiel na strednú školu (1941, Colegio nacional Dean Funes, Cordoba), kde vynikal iba v literatúre a v športe. Veľký vplyv naňho mali utečenci španielskej občianskej vojny a dlhá séria búrlivých politických kríz v Argentíne, ktoré vyvrcholili do levičáckej fašistickej diktatúry Juana Peróna, ku ktorému Guevarovci stáli v opozícii. Tieto udalosti a vplyvy vštepili so mladého Guevaru odpor ku divadlu parlamentnej demokracie a zanechali nenávisť k militaristom a armáde, kapitalistickej oligarchii a predovšetkým k imperializmu amerického doláru. O politiku prejavoval len malý záujem a nezaujal ani miesto v revolučnom študentskom hnutí na univerzite v Buenos Aires (1947). Študoval tu medicínu, aby pochopil svoju vlastnú chorobu. Neskôr sa viac zaujímal o malomocenstvo. V roku 1949 podnikol na bicykli svoju prvú veľkú cestu po severnej Argentíne a prvýkrát sa stretol s chudobnými a so zostávajúcimi členmi indiánskych kmeňov. V roku 1951, po zložení predposledných skúšok, doprevádzaný priateľmi vykonal dlhšiu cestu a privyrábal si na živobytie príležitostnými prácami. Navštívil južnú Argentínu, Chile (kde sa stretol so Salvadorom Allendom), Peru (kde pracoval niekoľko týždňov v liečebni pre malomocných v San Paolo), v Kolumbii v dobe La Violencia (kde bol uväznený, ale neskôr prepustený), Venezuelu a Miami. Vrátil sa domov na záverečné skúšky s len jednou myšlienkou: nechce sa stať lekárom strednej vrstvy. Získal kvalifikáciu a špecializoval sa v dermatológii a odišiel do
La Paz v Bolívii v priebehu Národnej revolúcie, ktorú odsúdil ako oportunistickú. Odtiaľ odišiel do Guatemaly, kde si zarábal písaním cestopisno-archeologických článkov o pozostalcoch inkskej a mayskej kultúry. Zastihol Guatemalu v dobe, keď úrad prezidenta vykonával socialista Arbenz. Akokoľvek bol marxistom a čítal Lenina, odmietol vstúpiť do komunistickej strany a týmto rozhodnutím stratil možnosť zastávať miesto vládneho lekára a bol bez peňazí.

Žil s Hildou Gadeaovou, marxistkou indiánskeho pôvodu, ktorá radikalizovala jeho politické vzdelanie, starala sa oňho a zoznámila ho s Nicom Lopezom, jedným zo zástancov Fidela Castra. V Guatemale videl CIA a ich prácu ako hlavných agentov kontrarevolúcie a bol utvrdený vo svojom názore, že revolúcia môže byť účinná len ozbrojeným povstaním. Keď Arbenzova vláda padla, Guevara odišiel do Mexico City (september 1954), kde pracoval vo Všeobecnej nemocnici. Hilda Gadeaová a Nico Lopez sa k nemu pripojili. Stretol sa a bol okúzlený Raulom a Fidelom Castrom, vtedy politickými emigrantmi, a rozpoznal, že vo Fidelovi našiel vodcu, ktorého hľadal. Pripojil sa k ostatným Castrovým nasledovníkom na farme, kde kubánsky revolucionári postupovali pod vedením kapitána španielskej republikovej armády (Alberto Bayo – autor Ciento cincueto preguntas a un guerrilleo, Havana, 1959) tvrdý kurz profesionálneho tréningu v guerrillovom vojsku. Bayo nastaval iba na svojich skúsenostiach, ale učil sa aj od Mao Tse-tunga. „Che“, ako tu bol Guevara nazvaný (táto prezývka je talianskeho pôvodu a znamená: brat, kamarát), bol jeho hviezdnym žiakom a stal sa vodcom triedy. Vojnové hry na farme však prilákali pozornosť polície. Všetci Kubánci (aj Che) boli zatvorení, po mesiaci však boli prepustení (júl 1956). Keď vpadli na Kubu, Che ich nasledoval, najskôr ako lekár, potom ako dôstojník revolučnej armády. Bol najagresívnejší, najchytrejší a najúspešnejší zo všetkých guerillových veliteľov ( a tiež najvážnejšie bral otázku sprostredkovania leninského vzdelania svojim mužom). Bol neľútostný autoritár, ktorý bez váhania strieľal odpadlíkov a neskôr získal povesť chladnokrvného ukrutníka masovou popravou vzpurných privŕžencov porazeného prezidenta Batistu. Po víťazstve revolúcie sa stal Guevara druhým mužom v novej vláde Kuby a zodpovedným za nasmerovanie Castra ku komunizmu – ku komunizmu nezávislom na ortodoxnom komunizme moskovského štýlu, ktorý presadzovali niektorí súdruhovia. Che vytvoril a riadil Národný inštitút pre reformu hospodárstva (Instituto Nacional de la Reforma Agraria), ktorý mal za úlohu poskytnúť nové agrárne zákony pre vyvlastnenie veľkostatkov. Rozbehol vlastné ministerstvo priemyslu a bol vymenovaný na prezidenta Národnej kubánskej banky. Donútil nekomunistov k odchodu z vlády a kľúčových postov. Neústupne vystupoval proti rade sovietskych poradcov a dvoch významných francúzskych marxistických ekonómov, ktorí boli pozvaní Castrom a ktorí chceli postupovať pomalšie. Posunul kubánsku ekonomiku tak rýchlo do totálneho komunizmu a do rozrôzňovania (diverzifikácie) hospodárskej a priemyselnej výroby, že ju prechodne zničil.

V roku 1959 sa oženil s Alediou Marchovou a spolu s ňou navštívil Egypt, Indiu, Japonsko, Indonéziu, Pakistan a Juhosláviu. Na Kube, ako minister priemyslu, podpísal vo februári 1960 obchodnú zmluvu so Sovietskym zväzom, ktorá oslobodzovala kubánske cukrovarníctvo zo závislosti na trhu USA. Bola to predzvesť jeho neúspechu v belgickom Kongu a v Bolívii, axiómu, ktorý, ako sa ukázalo, bol beznádejne zavádzajúci. „Nie je vždy nutné čakať na to, až budú existovať podmienky pre revolúciu; môžu byť vytvorené podnetným ohniskom“. Veril, rovnako ako Mao Tse-tung, že v prevažne hospodárskych štátoch musí vidiek preniesť revolúciu do miest. Zároveň v tej dobe oslavoval svoju vlastnú komunistickú filozofiu (neskôr zverejnenú v diele Socializmus a človek na Kube, 12. mája. 1965). Stručne môže byť vyjadrená jeho citátom: „ Človek skutočne dosiahne stav celistvej ľudskosti, keď pracuje, aj keby nebol fyzickými potrebami nútený predávať seba samého ako tovar.“ Vzďaľoval sa od „Moskvy“ smerom k Maovi a k tomu, čo je v podstate starý idealizmus, anarchizmus. K jeho formálnej roztržke so sovietskym komunizmom došlo, keď predniesol prejav v Organizácii pre Afro-Ázijskú solidaritu v Alžírsku (február 1965), v ktorom obvinil Sovietsky zväz čoby „tichého spoluvinníka imperializmu“, pretože ZSSR neobchoduje výhradne s komunistickým blokom a nezištne neposkytuje pomoc rozvojovým socialistickým krajinám. Tiež napadol sovietsku vládu pre ich politiku koexistencie a pre revizionizmus. Inicializoval Trikontinentálnu konferenciu, čo bola revolucionárna partizánska kooperácia v Afrike, Ázii a Južnej Amerike, za účelom uskutočniť program spolupráce v oblasti revolúcií, vzbúr a guerillových operácií v týchto krajinách. Na druhej strane, po polovičných pokusoch dôjsť k nejakému druhu dohody s USA, napadol, ako kubánsky zástupca OSN, Severnú Ameriku pre ich chtivé a neúprosné imperialistické aktivity v Latinskej Amerike. Jeho nekompromisnosť ako voči kapitalistickej, tak i komunistickej vládnucej triede, donútila Castra zbaviť sa Guevaru (1965), neoficiálne, ale v skutočnosti. Po niekoľkých mesiacoch bol jeho pobyt zahalený tajomstvom a jeho smrť bola opradená mnohými povesťami. Pobýval v rôznych afrických krajinách, menovite v belgickom Kongu mapoval možnosť obrátenia kinhašského povstania na komunistickú revolúciu pomocou guerillovej taktiky v kubánskom štýle. Vrátil sa na Kubu vycvičiť dobrovoľníkov pre tento zámer a viedol jednotku 120 Kubáncov v belgickom Kongu.

Jeho muži si viedli dobre, na rozdiel od kinhošských povstalcov, ktorí boli oproti belgickým vojakom nanič, a preto Che na jeseň 1965 poradil Castrovi stiahnuť kubánsku pomoc. Jeho posledné revolučné dobrodružstvo sa odohrávalo v Bolívii. Veľmi zlé posúdenie revolucionárskeho potenciálu tejto zeme malo pre Che Guevaru katastrofické následky. V októbri 1966 odchádza z Kuby pod fingovanou totožnosťou a s falošným venezuelským pasom do Bolívie. Tu sa rozhodol vytvoriť novú guerrillovú skupinu zloženú hlavne z Kubáncov a pár Bolívijčanov. Začal pretvárať na skutočnosť svoju túžbu na vývoz revolúcie do krajín Latinskej Ameriky. Ešte pred jeho príchodom zakúpili je ho priatelia malú farmu, z ktorej vybudovali hlavný stan. Okolie tvoril krkolomný terén, stovky údolí, zlé cesty a neúrodná pôda. Tiahlo mu už na štyridsiatku a jeho telesná kondícia bola mizerná. Na dennom programe mal prejavy pred mužstvom, v ktorých ich burcoval k väčšiemu nasadeniu. Viedol hodiny histórie, politickej ekonómie, matematiky. 1. februára. 1967 opúšťajú tábor a chystajú sa na pochod, každý partizán nesie 25 kg nákladu. Vo februári vrcholí obdobie dažďov, pôda bola rozmočená, skupine došli potraviny, hliadky blúdili. Miestni obyvatelia chovali k partizánom nepriateľské postoje. 20. marca sa zbedačená skupina vrátila späť do tábora, tu ich však čakalo prekvapenie, keď tábor predtým objavila armáda a povstalci prišli o všetky zásoby a dokumenty. Začiatkom apríla rozdelil svoju skupinu na 2 časti a vyrazil na ďalší pochod. Vtedy USA vyslali do Bolívie „zelené barety“, Che sa potešil, dúfal, že vytvorí nový Vietnam. Partizánom opäť došli potraviny a začali hladovať, čo však bolo horšie, nikde sa nedala zohnať ani pitná voda. Morálka bola nulová, stratili zásoby liekov, Bolívijčania začali dezertovať. Cheho sužovali astmatické záchvaty, poslednú injekciu použil pred niekoľkými dňami. Posledný augustový deň padla druhá skupina pri prekračovaní rieky do pasce, väčšina partizánov bola zabitá. Skupina, ktorú teraz tvorilo len sedemnásť zbedačených ľudí sa 8. októbra dostala do úzkej rokliny, kde ju obkľúčili armádne jednotky. Po krátkej prestrelke, pri ktorej bol Che zranený sa povstalci vzdali. Che bol odvezený do neďalekej dediny na výsluch, kde bol odsúdený na trest smrti. Svoj tragický osud predpovedal v jednom liste, keď napísal: „Smrť, nech si nás zastihne kdekoľvek – nech je vítaná, ak budú nablízku uši, ktoré budú pripravené doprevádzať naše rekviem staccatom guľometov a novým volaním po vojne a víťazstve.“ 9.októbra. 1967 Ernesto Che Guevara Lynch de la Serna opúšťa dejiny a vstupuje medzi legendy.

Jeho posledné slová boli: „Povedzte im, nech strieľajú presne.“
Che bol vizionár, ktorý veril, že silou svojho ducha môže zmeniť svet. Che bol človek, ktorý žil pre svoje ideály a bol ochotný za ne bojovať proti celému svetu. Vďaka jeho divokému, romantickému vzopreniu, temperamentnému štýlu, nezmluvnému odmietaniu podobať sa akémukoľvek establishmentu, vrátane komunistického, pohŕdaniu reformizmom a jeho zasväteniu prudkým, skvelým akciám sa Che stal legendou a idolom revolúcií, a dokonca len nespokojnej mládeže na konci 60. a začiatku 70. rokov ohniskom pre akýkoľvek druh zúfalých revolučných akcií, v ktorých získavali milióny mladých ľudí jedinú nádej na zničenie meštiackeho priemyslového kapitalizmu a komunizmu. Jeho boj s veternými mlynmi spoločnosti, ktoré ovládali bohaté krajiny na úkor chudobných je odkazom aj pre dnešok. Vybral si radšej smrť v samovražednom boji ako sa podvoliť. Pozostatky Cheho boli nájdené neďaleko Vallegrande v Bolívii na konci júna roku 1997, boli identifikované a vrátené na Kubu, kde je v Santa Clare pochovaný. „Che bol najskutočnejšou ľudskou osobnosťou nášho veku.“ Jean-Paul Sartre.