Ľudia ho dodnes považujú za jedného z najlepších československých hercov. Za pravdu im dáva aj 75 zväčša nezabudnuteľných filmov, ktoré počas svojej 45-ročnej kariéry nakrútil. Takmer všetky jeho herecké postavy – či už to bol zákerný zloduch, šarmantný seladón, alebo dobrosrdečný doktor – prirástli verejnosti k srdcu. Napriek úspechom bol však život Miloša Kopeckého jedným veľkým utrpením.
Miloš Kopecký sa narodil 22. augusta 1922 v Prahe, do sveta plného paradoxov. Paradoxov, čo ovplyvnili celú jeho existenciu. Narodil sa krátko po prvej svetovej vojne, no pod povrchom povojnovej eufórie už kvasili zárodky ďalšej, oveľa strašnejšej vojny. Jeho otec bol kožušníkom, matka bývalá modelka. Títo dvaja sa k sebe očividne nehodili. Matka, ktorú Miloš veľmi miloval, mala tichú, miernu, málovravnú povahu. Otec bol jej pravý opak. Bol to čudák a cholerik, trpiaci obrovskými výkyvmi nálad. Rodinu však zničilo čosi iné – to, že matka bola Židovka a otec antisemita. „Zavše som pristihol otca, ako si ma skúmavo a takmer nedôverčivo pozerá: Tak toto je môj syn, ten židáčik?“ spomínal Miloš vo svojej autobiografii. Aj napriek tomu sa rodine darilo viesť pokojný život. Všetko sa však zmenilo po počiatku okupácie. Nenávisť voči Židom a snahy nestratiť svoju kožušnícku živnosť viedla jeho otca k činu, ktorý mu Miloš do konca života neodpustil – dal sa so svojou manželkou, nosiacou žltú Dávidovu hviezdu rozviesť. Tým jej prakticky podpísal rozsudok smrti. Transportu by sa zrejme nevyhla, ani keby zostali manželmi, ale skončila by s najväčšou pravdepodobnosťou v Terezíne, kde bolo možné vojnu prežiť. Takto však putovala priamo do Osvienčimu… O tri roky neskôr, 15. augusta 1944 nasadol do „dobytčiaku“ aj Miloš. Cieľom jeho cesty bol SS Truppenubungsplatz Bohmen – pracovný tábor pri Benešove. O mieste, kde prežil deväť mesiacov, neskôr povedal: „Nikdy v živote som nevyslovil vetu: Bol som v koncentráku. Neviem, či by to bolo viac drzé alebo hlúpe. Náš pracovný tábor nebol síce Monte Carlo, ale v porovnaní s vyhladzovacími koncentračnými tábormi, ako napríklad Osvienčim alebo Mauthausen, išlo priam o sanatórium.“ Podarilo sa mu odtiaľ utiecť niekoľko dní pred koncom vojny 3. mája 1945.
Po vytriezvení z povojnového nadšenia 22-ročný Miloš usúdil, že je už dosť starý na to, aby si konečne zodpovedal otázku, ktorou ho trápili známi a príbuzní, keď bol ešte dieťa.