Tá otázka znela: „Čím budeš, keď vyrastieš?“ Vždy ho to ťahalo k divadlu, ku svetu umenia, skrátka, k tomu, čo jeho otec považoval za nezodpovedné chlapčenské rojčenie, ktoré sa dá ľahko vyliečiť niekoľkými fackami. Miloš sa však nechcel liečiť. Zašiel za Josefom Šmídom, vedúcim experimentálneho divadla Větrník, a povedal mu, že chce hrať divadlo. Šmída síce hercov nepotreboval, zato hľadal niekoho, kto by obsluhoval oponu a gramofóny. No talent nezaprel. Čoskoro sa Miloš presunul zo zákulisia na javisko, a keď sa nasýtil divadelných postáv, začal poškuľovať po svete filmu. A so svojou vizážou sa nemohol stratiť. Debutoval v roku 1952 filmom Velké dobrodružství, verejnosť však zaujal až úlohou zákerného radcu v známej rozprávke Pyšná princezná. Skutočný prelom v jeho kariére znamenal až film Limonádový Joe aneb Koňská opera, kde sa zaskvel ako zločinec Horác Badman alias Hogo Fogo. A táto úloha vlasne nechtiac zaškatuľkovala medzi záporné postavy s komickou iskrou. Vtedajší mocipáni uznávali, že je dobrý herec, no jeho pramalé nadšenie pri príchode „osloboditeľov“ v roku 1968 ich presvedčilo, že môže byť aj nebezpečný. Preto sa mu na celé desaťročie stali osudom politicky korektné komédie ako Zabil jsem Einsteina, pánové, Pane vy jste vdova!, Jak utopit doktora Mráčka aneba Konec vodníku v Čechách, Zítra to roztočíme, drahoušku… či Adéla ještě nevečeřela. No totalitná mašinéria napokon dostala aj tohto hrdého muža plného rozporov. Prvýkrát, keď súhlasil s účasťou v „protiemigrantskom“ filme, a druhýkrát, keď sa v roku 1977 pridal k ďalším tisíckam umelcov, čo podpísali antichartu. Odmena však bola sladká – úloha doktora Štrosmajera v mimoriadne divácky úspešnom seriáli Nemocnica na okraji mesta, ktorého miloval celý národ. Postava vtipného, múdreho a charakterného ortopéda sa pre Miloša stala možnosťou ukázať celý diapazón svojho hereckého umenia. No predsa len neskôr pocítil potrebu „očistiť sa“. V máji roku 1987, čiže za hlbokej totality, predniesol na zjazde českých dramatických umelcov nezabudnuteľný prejav, v ktorom vtedajších funkcionárov vyzval, aby „odišli, kým je čas“. Okrem démonov moci však Miloša celý život prenasledovali aj jeho osobní démoni, skrývajúci sa pod diagnózou: namickodepresívna psychóza. Dôvodom tejto choroby bývajú jednak dedičné sklony a jednak veľké psychické traumy. A Miloš Kopecký bol priam čítankový príklad – depresiami celý život trpel jeho otec a Miloš nikdy neprekonal traumu zo straty matky. Stal sa otrokom tejto krutej choroby, proti ktorej zápal slinivky brušnej, odstránenie časti hrubého červa a následný život s vývodom či rakovina žalúdka, čo počas svojho života prekonal, boli len bezvýznamným intermezzom.