Ľudia ho dodnes považujú za jedného z najlepších československých hercov. Za pravdu im dáva aj 75 zväčša nezabudnuteľných filmov, ktoré počas svojej 45-ročnej kariéry nakrútil. Takmer všetky jeho herecké postavy – či už to bol zákerný zloduch, šarmantný seladón, alebo dobrosrdečný doktor – prirástli verejnosti k srdcu. Napriek úspechom bol však život Miloša Kopeckého jedným veľkým utrpením.
Miloš Kopecký sa narodil 22. augusta 1922 v Prahe, do sveta plného paradoxov. Paradoxov, čo ovplyvnili celú jeho existenciu. Narodil sa krátko po prvej svetovej vojne, no pod povrchom povojnovej eufórie už kvasili zárodky ďalšej, oveľa strašnejšej vojny. Jeho otec bol kožušníkom, matka bývalá modelka. Títo dvaja sa k sebe očividne nehodili. Matka, ktorú Miloš veľmi miloval, mala tichú, miernu, málovravnú povahu. Otec bol jej pravý opak. Bol to čudák a cholerik, trpiaci obrovskými výkyvmi nálad. Rodinu však zničilo čosi iné – to, že matka bola Židovka a otec antisemita. „Zavše som pristihol otca, ako si ma skúmavo a takmer nedôverčivo pozerá: Tak toto je môj syn, ten židáčik?“ spomínal Miloš vo svojej autobiografii. Aj napriek tomu sa rodine darilo viesť pokojný život. Všetko sa však zmenilo po počiatku okupácie. Nenávisť voči Židom a snahy nestratiť svoju kožušnícku živnosť viedla jeho otca k činu, ktorý mu Miloš do konca života neodpustil – dal sa so svojou manželkou, nosiacou žltú Dávidovu hviezdu rozviesť. Tým jej prakticky podpísal rozsudok smrti. Transportu by sa zrejme nevyhla, ani keby zostali manželmi, ale skončila by s najväčšou pravdepodobnosťou v Terezíne, kde bolo možné vojnu prežiť. Takto však putovala priamo do Osvienčimu… O tri roky neskôr, 15. augusta 1944 nasadol do „dobytčiaku“ aj Miloš. Cieľom jeho cesty bol SS Truppenubungsplatz Bohmen – pracovný tábor pri Benešove. O mieste, kde prežil deväť mesiacov, neskôr povedal: „Nikdy v živote som nevyslovil vetu: Bol som v koncentráku. Neviem, či by to bolo viac drzé alebo hlúpe. Náš pracovný tábor nebol síce Monte Carlo, ale v porovnaní s vyhladzovacími koncentračnými tábormi, ako napríklad Osvienčim alebo Mauthausen, išlo priam o sanatórium.“ Podarilo sa mu odtiaľ utiecť niekoľko dní pred koncom vojny 3. mája 1945.
Po vytriezvení z povojnového nadšenia 22-ročný Miloš usúdil, že je už dosť starý na to, aby si konečne zodpovedal otázku, ktorou ho trápili známi a príbuzní, keď bol ešte dieťa.

Tá otázka znela: „Čím budeš, keď vyrastieš?“ Vždy ho to ťahalo k divadlu, ku svetu umenia, skrátka, k tomu, čo jeho otec považoval za nezodpovedné chlapčenské rojčenie, ktoré sa dá ľahko vyliečiť niekoľkými fackami. Miloš sa však nechcel liečiť. Zašiel za Josefom Šmídom, vedúcim experimentálneho divadla Větrník, a povedal mu, že chce hrať divadlo. Šmída síce hercov nepotreboval, zato hľadal niekoho, kto by obsluhoval oponu a gramofóny. No talent nezaprel. Čoskoro sa Miloš presunul zo zákulisia na javisko, a keď sa nasýtil divadelných postáv, začal poškuľovať po svete filmu. A so svojou vizážou sa nemohol stratiť. Debutoval v roku 1952 filmom Velké dobrodružství, verejnosť však zaujal až úlohou zákerného radcu v známej rozprávke Pyšná princezná. Skutočný prelom v jeho kariére znamenal až film Limonádový Joe aneb Koňská opera, kde sa zaskvel ako zločinec Horác Badman alias Hogo Fogo. A táto úloha vlasne nechtiac zaškatuľkovala medzi záporné postavy s komickou iskrou. Vtedajší mocipáni uznávali, že je dobrý herec, no jeho pramalé nadšenie pri príchode „osloboditeľov“ v roku 1968 ich presvedčilo, že môže byť aj nebezpečný. Preto sa mu na celé desaťročie stali osudom politicky korektné komédie ako Zabil jsem Einsteina, pánové, Pane vy jste vdova!, Jak utopit doktora Mráčka aneba Konec vodníku v Čechách, Zítra to roztočíme, drahoušku… či Adéla ještě nevečeřela. No totalitná mašinéria napokon dostala aj tohto hrdého muža plného rozporov. Prvýkrát, keď súhlasil s účasťou v „protiemigrantskom“ filme, a druhýkrát, keď sa v roku 1977 pridal k ďalším tisíckam umelcov, čo podpísali antichartu. Odmena však bola sladká – úloha doktora Štrosmajera v mimoriadne divácky úspešnom seriáli Nemocnica na okraji mesta, ktorého miloval celý národ. Postava vtipného, múdreho a charakterného ortopéda sa pre Miloša stala možnosťou ukázať celý diapazón svojho hereckého umenia. No predsa len neskôr pocítil potrebu „očistiť sa“. V máji roku 1987, čiže za hlbokej totality, predniesol na zjazde českých dramatických umelcov nezabudnuteľný prejav, v ktorom vtedajších funkcionárov vyzval, aby „odišli, kým je čas“. Okrem démonov moci však Miloša celý život prenasledovali aj jeho osobní démoni, skrývajúci sa pod diagnózou: namickodepresívna psychóza. Dôvodom tejto choroby bývajú jednak dedičné sklony a jednak veľké psychické traumy. A Miloš Kopecký bol priam čítankový príklad – depresiami celý život trpel jeho otec a Miloš nikdy neprekonal traumu zo straty matky. Stal sa otrokom tejto krutej choroby, proti ktorej zápal slinivky brušnej, odstránenie časti hrubého červa a následný život s vývodom či rakovina žalúdka, čo počas svojho života prekonal, boli len bezvýznamným intermezzom.

Manická depresia je nevyliečiteľná choroba, ktorá sa vyznačuje striedaním nálad. Mesiace ťažkej depresie sa striedajú s kratšími stavmi eufórie, keď má človek pocit, že mu patrí svet. Miloš trpel depresiami od mladosti, ale ambulantne (a nesústavne) sa začal liečiť až ako tridsaťpäťročný. Kruté depresie, sprevádzané ťažkou kožnou infekciou, nemohli kvantá antidepresív ani elektrické šoky. Miloval život a snažil sa ho prežívať naplno ale v obdobiach depresií musel pozbierať všetky svoje sily, aby ho neukončil predčasne a dobrovoľne. Od samovraždy ho uchránilo jedine vedomie, že raz príde aj tá blažená mánia. Smrti sa nebál, bral ju ako vykúpenie. Ako však povedal: „Pri mojej smole určite existuje a posmrtný život!“ No táto forma vykúpenia prišla preňho asi príliš neskoro. Z očarujúceho muža sa stal vychudnutý zlý starec, ktorý mal problémy aj so základnou hygienou. Najprv vyhasli depresie, neskôr zmysel pre realitu a 16. februára 1996 v bohnickej psychiatrickej liečebni aj život Miloša Kopeckého. Jeho život bol krásny, no zároveň veľmi tragický. Možno preto, že sa celých sedemdesiatštyri rokov snažil prispôsobiť. Lebo ako povedal jeho herecký kolega Jiří Slovák: „Miloš Kopecký bol výnimočný. V tomto svete plnom trojuholníkov on bol kruh. No, nevedno prečo, stále sa snažil stať sa trojuholníkom.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Miloš Kopecký životopis