Ernesto "Che" Guevara De La Serna životopis

Hasta la victoria siempre! I Patria o Muerte!
Každý vpred k víťazstvu! Našu vlasť alebo smrť!

Guevara sa narodil roku 1928 v Argentíne. V dvoch rokoch onemocnel na astmu, která ho sužovala po celý život a jeho rodina sa odsťahovala do Alta Gracia v Cordobe. Jeho matka (Celia de la Serna) mu zprostredkovala základné vzdelanie. Dychtivo čítal Marxa, Engelsa a Freuda, ktorých diela sa nachádzali v otcovej knihovni, a je pravdepodobné, že niekteré z ich prác čítal predtým, než išiel na strednú školu (1941 Colegio Nacional Dean Funes , Cordoba), kde vynikal len v literatúre a športe. Veľký vplyv na neho mali utečenci španielskej občianskej vojny a dlhé série búrlivých politických kríz v Argentíne, ktoré vyvrcholily do ľavičiarskej fašistickej diktatúry Juana Peróna, ku ktorému Guevarovia stáli v opozícii. Tieto udalosti a vplyvy vštiepili do mladého Guevery opovrhanie pre divadlo parlamentnej demokracie a zanechali nenávisť k militaristom a armáde, kapitalistickej oligarchii a predovšetkým k imperializmu amerického doláru. Jeho rodičia, předovšetkým jeho matka, boli protiperónskí aktivisti, nezaujal miesto v revolučnom študentskom hnutí a prejavoval malý záujem o politiku na univerzite v Buenos Aires (1947). Tu študoval medicínu, najprv aby pochopil svoju vlastnú nemoc. Neskôr sa viac zaujímal o malomocenstvo. V roku 1949 podnikol na bicykli svojú prvnú veľkú cestu po severnej Argentíne a prvýkrát sa zišiel s veľmi biednymi príslušníkmi indiánskych kmeňov. V roku 1951, po zložení predposledných skúšiek, doprevádzaný priateľom, vykonal oveľa dlhšiu cestu a zarábal si na živobytie príležitostnými prácami. Navštívil južnú Argentínu, Chile (kde sa stretol so Salvadorom Allendom), Peru (kde pracoval niekoľko týždňov v liečebni pre malomocných v San Pablo), Kolumbii v dobe La Violencia (kde bol uveznený, ale čoskoro prepustený), Venezuelu a Miami. Hovorí sa, že práve návšteva Miami zanechala v ňom odpor k imperializmu a americkej kultúre všeobecne. Vrátil sa domov na záverečné skúšky istý si jednou myšlienkou: Nechce sa stáť lékárem strednej vrstvy. Získal kvalifikáciu a špecializoval sa v dermatológii a odišiel do La Paz v Bolívii behom Národnej revolúcie, ktorú odsúdil ako oportunistickú. Potom odišiel do Guatemaly, kde si zarábal písaním cestopisno-archeologických článkov o pozostatkoch inskej a mayskej kultúry. Zastihol Guatemalu behom doby, keď úrad prezidenta vykonával socialista Arbenz.

Guevara bol marxista a čítal veľa Lenina, ale odmietol vstúpiť do komunistickej strany a týmto rozhodnutím stratil možnosť zastávať miesto vládneho lékára a bol bez peňazí. Žil s Hildou Gadeaovou, marxistkou indiánskeho pôvodu, ktorá radikalizovala jeho politické vzdelanie, starala se o neho a zoznámila ho s Nicom Lopezom, jedným zo zástupcov Fidela Castra. V Guatemale videl CIA a ich prácu ako hlavných agentov kontrarevolúcie a bol utvrdený vo svojom názore, že revolúcie môže byť učinená len ozbrojeným povstaním. Keď Arbenzova vláda padla, Guevara odišiel do Mexico City (1954), kde pracoval vo Všeobecnej nemocnici. Hilda Gadeaová a Nico Lopez sa k nemu pripojili. Stretol sa a bol okúzlený Raulom (brat Fidela) a Fidelom Castrom, vtedy politickými emigrantmi, a rozpoznal, že vo Fidelovi našiel vodcu, ktorého hľadal...

Pripojil sa k ostatným Castrovým nasledovníkom na farme, kde kubánski revolucionári podstupovali pod vedením kapitána španielskej republikánskej armády (Alberta Bayo - autor Ciento cincueto preguntas a un guerrilleo, Havana 1959) tvrdý kurz profesionálneho tréningu v guerillovskom štýle vojny. Bayo nestaval len na svojich skúsenostiach, ale učil sa i od Mao Ce-tunga. "Che", ako bol teraz Guevara volaný (tato prezývka je talianského pôvodu a znamená: brat, kámoš; alebo španielskeho pôvodu: “Che” znamená pozdrav), bol jeho hviezdným žiakom a stal sa vodcom triedy. Vojnové hry na farme však prilákaly pozornosť polície. Všetci Kubánci (i Che) boli zatvorení, po mesiaci však boli prepustení (jún, 1956). Keď vpadli na Kubu, Che je následoval, najprv ako doktor, čoskoro však ako dôstojník revolučnej armády. Bol najagresivnejší, najchytrejší a najúspešnejší zo všetkých guerillových veliteľov (a tiež najvážnejšie bral otázku sprostredkovania leninského vzdelania svojim mužom). Tri dni po vylodení bol Ernesto pri útoku vojakov postrelený do krku, za to že nezomrel vďačí iba odvahe svojho priateľa, ktorý ho napriek jeho žiadosti nenechal umrieť. Pri útoku bola jeho skupina rozprášená a prišli o všetky zásoby. Po niekoľkých dňoch blúdenia, keď nevedeli čo sa stalo s ostatnými partizánmi sa spojili so guerrilovou skupinou Camila Cienfuegosa. Castrovi sa napokon podarilo zjednotiť všetkých bojovníkov, ktorých bolo už len 40 z vyše 90., ktorí sa vylodili na Kube. Trvalú základňu si založili v pohorí Sierra Maestra, odkiaľ podnikali svoje útoky na vojenské ciele, Che na toto obodobie vzpomína: "Boli to šťastné dni a hodiny". Fidel Castro sa ho rozhodol vymenovať za majora (čo bola najvyššia hodnosť povstaleckej armáde) a poveril ho zriadením novej guerrilovej základne.

Vtedy za začal profilovať ako výrazná osobnosť, ktorá dovtedy trpela vo Fidelovom tieni. Mal prchlivú povahu, kričal, nadával, neustále obhajoval svoje postoje, iné názory vo svojej skupine nepripúšťal. Ako jediný z guerrillových vodcov mal vo svojej skupine komunistov. Bol neľútostný autoritár, ktorý bez váhania strieľal odpadlíkov a neskôr získal povesť chladnokrvného ukrutníka masovou popravou prívržencov porazeného prezidenta Batisty. Po víťazstve revolúcie sa stal Guevara druhým mužom v novej vláde Kuby a zodpovedným za nasmerovanie Castra ku komunizmu - ku komunizmu nezávislému na ortodoxnom komunizmu moskovského štýlu, ktorý presadzovali niekterí súdruhovia. Che vytvoril a riadil Národný inštitút pre reformu poľnohospodárstva (Instituto Nacional de la Reforma Agraria), ktorý mal za úkol poskytnúť nové agrárne zákony pre vyvlastnenie veľkostatkov. Rozbehl vlastné Ministerstvo priemyslu a bol menovaný prezidentom Národnej kubánskej banky. Donútil nekomunistov k odchode z vlády a kľúčových postov. Neústupne vystupoval proti radám sovietských poradcov a dvoch významných francúzských marxistických ekonómov, ktorí boli pozvaní Fidelom a ktorí chceli postupovať oveľa pomalšie. Posunul kubánsku ekonomiku tak rýchle do totálného komunizmu a do rozrôzňovania poľnohospodárskej a priemyselnej výroby, že ju prechodne zničil...

V roku 1959 sa oženil s Alédiou Marchovou a navštívil s ňou Egypt, Indiu, Japonsko, Indonéziu, Pakistan a Juhosláviu. Späť na Kube, ako minister priemyslu, podpísal v roku 1960 obchodnú zmluvu so Sovietským zväzom, ktorá oslobodila kubánske cukrovarníctvo zo závislosti na trhu USA. Bola to predzvesť jeho nezdaru v Belgickom Kongu a v Bolívii, axiómu, ktorý, ako sa ukázalo, bol beznadejne zavádzajúci. "Nie je vždy nutné čakať na to, až budú existovať podmienky pre revolúciu. Môžu byť vytvorené podnetným ohniskom." Veril, rovnako ako Mao Tce-tung, že v prevažne poľnohospodárskych štátoch musí vonkajšok priniesť revolúciu do miest. Rovnako v tejto dobe oslavoval svoju vlastnú komunistickú filozofiu (neskôr zverejnenú v diele Socializmus a človek na Kube, 1965). Stručne môže byť vyjadrená jeho citátom: "Človek skutečne dosiahne stavu celistvivej ľudskosti, keď pracuje, bez toho, aby byl fyzickými potrebami nútený predávať seba samého ako tovar". Vzdaľoval sa od "Moskvy" smerem k Maovi a k tomu, čo je v podstate starý idealizmus, anarchizmus.

K jeho formálnej roztržke so sovietským komunizmom došlo, keď preniesol prejev v Organizácii pre Afro-Ázijskú solidaritu v Alžírsku, v ňom obvinil Sovietský zväz čoby "tichého spoluvinníka imperializmu", pretože ZSSR neobchoduje výhradne s komunistickým blokom a neposkytuje nezištne pomoc rozvojovým socialistickým krajinám. Tiež napadol sovietskú vládu pre jej politiku koexistencie a pre revizionizmus. Inicializoval Trikontinentálnú konferenciu za účelom uskutočniť program spolupráce v oblasti revolúcií, vzbúr a guerillových operácií v Afrike, Ázii a Južnej Amerike. Na druhú stranu, po polovičných pokusoch dôjsť k nejakému druhu dohody s USA, napadol, ako kubánsky zástupca v OSN, Severnú Ameriku pre jej chtivé a neúprosné imperialistické aktivity v Latinskej Amerike.

Jeho nekompromisnosť ako voči kapitalistickej, tak i komunistickej vládnucej triede donútila Castra zbaviť sa Guevary (1965), nie oficiálne, ale v skutočnosti. Po niekoľkých mesiacoch bol jeho pobyt zahalený tajomstvom a jeho smrť bola opradená mnohými povesťami. Žil v rôznych afrických krajinách, menovite v Belgickom Kongu mapoval možnosti obrátenia kinhašského povstania v komunistickú revolúciu pomocou guerillovskej taktiky v kubánskom štýle. Vrátil sa na Kubu vycvičiť dobrovoľníkov pre tento zámer a viedol jednotku 120 Kubáncov v Belgickom Kongu. Jeho muži si viedli dobre, narozdiel od kinshašských povstalcov, ktorí boli proti belgickým žoldierom k ničomu, a preto Che na jeseň 1965 poradil Castrovi stiahnúť kubánsku pomoc. V októbri 1966 odchádza z Kuby pod fingovanou totožnosťou a s falošným venezuelským pasom do Bolívie. Tu za rozhodol vytvoriť novú guerrillovú skupinu zloženú hlavne z Kubáncov a pár Bolívijčanov. Začal pretvárať na skutočnosť svoju túžbu na vývoz revolúcie do krajín Latinskej Ameriky. Ešte pred Ernestovým príchodom zakúpili jeho priatelia malú farmu, z ktorej vybudovali hlavný stan. Tiahlo mu už na štyridsiatku a jeho fyzické kondícia bola mizerná. Na dennom programe mal prejavy pred mužstvom, v ktorých ich burcoval k väčšiemu nasadeniu. Viedol hodiny histórie, politickej ekonómie, matematiky. 1. februára 1967 opúšťajú tábor a chystajú sa na pochod, každý partizán nesie dvadsaťpäť kíl nákladu. Vo februári vrcholí obdobie dažďov, pôda bola rozmočená, skupine došli potraviny, hliadky blúdili. Miestny obyvatelia chovali k partizánom nepriateľské postoje. 20. marca sa zbedačená skupina vrátila späť do tábora, tu ich však čakalo prekvapenie, keď predtým tábor objavila armáda a povstalci prišli o všetky zásoby a dokumenty. Začiatkom apríla rozdelil svoju skupinu na dve časti a vyrazil na ďalší pochod. Vtedy Spojené štáty vyslali do Bolívie "zelené barety", Che sa potešil, dúfal, že vytvorí nový Vietnam.

Partizánom opäť došli potraviny a začali hladovať, čo však bolo horšie nikde sa nedala zohnať ani pitná voda. Morálky bola nulová, stratili zásoby liekov, Bolívijčania začínali dezertovať. Ernesta sužovali astmatické záchvaty, poslednú injekciu použil pred niekoľkými dňami. Posledný augustový deň padla druhá skupina pri prekračovaní rieky do pasce, väčšina partizánov bola zabitá. Skupina, ktorú teraz tvorilo len sedemnásť zbedačených ľudí sa 8. októbra dostala do úzkej rokliny, kde ju obkľúčili armádne jednotky. Po krátkej prestrelke, pri ktorej bol zranený sa povstalci vzdali. Che bol odvezený do neďalekej dediny na výsluch, kde bol odsúdený na trest smrti. Svoj tragický osud predpovedal v jednom dopise, keď napísal: " Smrť, nech si nás zastihne kdekoľvek - nech je vítaná, ak budú nablízku uši, ktoré budú pripravené doprevádzať naše rekviem staccatem guľometov a novým volaním po vojne a víťazstve." 9. októbra 1967 Ernesto "Che" Guevara De La Serna opúšťa dejiny a vstupuje medzi legendy. Jeho posledné slová boli: "Povedzte im nech strieľajú presne." Jeho boj z veternými mlynmi spoločnosti, ktoré ovládali bohaté dnešok. Vybral si radšej smrť v boji, než by sa mal podvoliť.


Vďaka jeho divokému, temperamentnému štýlu, nezmlúvanému odmietaniu podvoliť sa akémukoľvek druhu establishmentu, včítane komunistického, pohŕdanie jednoduchým reformizmem a jeho zasvätenie prudkým, skvelým akciám sa Che stal legendou a idolom revolučnej a dokonca nespokojnej mládeže na konci 60. a začiatkom 70. rokov a ohniskom pre akýkoľvek druh zúfalých revolučných akcií, v ktorých vídavali milióny mladých ľudí jedinú nádej na zničenie mešťanského priemyselného kapitalizmu a komunizmu. Poznámka: Pozostatky Che-ho boli nájdené blízko Vallegrande v Bolívii na konci júna roku 1997, boli identifikované a vrátené na Kubu.