BEL, Matej (Belius, pseud. Bujdosó Magyarfi, Meliboeus, Mit Beter,
Milovník Bedlivý, Manželúv Bedlivý Ctitel, Milovník Božích Prikáza-
ní, Milovník Božího slova) -. polyhistor, vlastivedný pracovník,
stredoškolský učiteľ (22. 3. 1684 Očová, okr. Zvolen - 29. 8. 1749
Bratislava). Otec Matej B. - Funtík, poddaný roľník a mäsiar
(?-1702), matka Alžbeta, rod. Česneková. Manželka Zuzana, rod. Hermanová (?-1767), dcéra banskobystrického lekárnika, mal 8 detí,
z nich => Karol Ondrej, -=> Matej Gottfried a Ján Teofil, gelnický
lekár.

Rektor školy v Klosterbergene pri Magdeburgu, 1708 prorektor,
1710 rektor ev. gymnázia, 1708-09 zároveň ev. pastor pri špitálskom
kostole sv. Alžbety v Banskej Bystrici,1714-19 rektor ev. gymnázia, od
1719 farár nem. ev. cirkvi v Bratislave, od 1748 na dóchodku. Zomrel na
ceste z rak. kúpelov Altenburg, kde bol na liečení.

Na gymnáziu v Banskej Bystrici ho ovplyvnili jeho prof. J. Burius ml. a J. Pilárik, na univerzite v Halle najmá prof. morálnej filozofie A. H. Francke (začas bol vychovávatelom jeho syna), prof. filozofie J. F. Buddaeus, latinčiny K. Cellarius-Keller, prirodzeného a verejného
práva Ch. Thomasius a J. P. Ludewig. V období jeho štúdia prevládal
na hallskej univerzite protischolastický duch, bola centrom nem. pietizmu, náboženského prúdu, kt. mal objektívne spoločenské korene
a zo zač. sa prelínal s raným osvietenstvom a jeho teóriou prirodzeného
práva. Pretože na Slo. na ružomberskej synode 1709 bol pietizmus
najmá zásluhou D. Kana odsúdený a zakázaný, sám sa musel po
zvolení za farára v Banskej Bystrici podrobit skúškam z pravovernosti. Zostal však jeho trvalým, aj ked umierneným prívržencom, jeho
zásluhou sa Bratislava stala jeho uh. centrom (malé Halle). V 20. rokoch sa v kontakte s protestantskými členmi náboženskej snemovej
komisie zasadzoval za spoluprácu luteránovi s kalvínmi, v čom vplýval
aj na D. Krmana. Pietizmus ho ovplyvňoval najmá v náboženskej
a pedagogickej oblasti.

Jeho svetonázor v mladosti výrazne ovplyvnilo stavovské povstanie
uh. šlachty proti Habsburgovcom, vedené Františkom II. Rákocim, kt. dávalo protestantom možnosti náboženských slobôd. Ako jeho prívr-
ženca, ho v januári 1709 v Banskej Bystrici odsúdil cisársky generál
Heister ako buriča. na smrt, napokon ho omilostil. Za svoje pokrokové
spoločenské názory mal neprajníkov najmá medzi šlachtou, meštian-
stvom i v samej cirkvi v Uhorsku aj mimo nebo.