Maďarská tlač valala všetku zodpovednosť na Hlinku ( hoci sa v tom období zdržoval na Morave). V kultúrnej Európe sa stal symbolom trpiaceho Slovenska. Vtedajší velikáni ducha ako Tolstoj a Bjornson verejne pranierovali násilnú a nemravnú maďarizáciu a barbarské metódy, akými sa uskutočňovala.
Dna 19. novembra 1907 prednášal Hlinka vo Viedni a potom sa opäť vrátil na Moravu. pobyt v segedínskom väzení neznamenal obdobie nečinnosti. Ďalší proces pred porotou v BA 4.maja 1908. Hlinka bol obžalovaný z buričských prejavov, ktoré odzneli počas jeho prednáškového turné na Morave a v Čechách, a za články, ktoré odtiaľ posielal do Ľudových novín. Porota ho odsúdila na 18 mesiacov väzenia.



PRED A POČAS 1.SVETOVEJ VOJNY (1910 - 1918)
Po návrate z väzenia čakalo A.Hlinku v Ružomberku srdečné privítanie pospolitého ľudu. Jedným z jeho prvých verejných vystúpení po návrate z väzenia bola posviacka černovského kostola 29. júna 1910.
Hlinka zdôrazňoval svoju vďačnosť a lojalitu k Rímu, začali mu vyčítať, že sa spreneveril svojim niekdajším princípom, že sklamal svojich podporovateľov a priaznivcov. takéto názory vyjadrovali horlivý hlásatelia česko-slovenskej vzájomnosti, napr. Štefánek alebo Šrobár.
Hlinka ťažko znášal takéto výčitky najmä od Šrobára. Ten sa však v Prahe dostal pod vplyv profesora Masaryka. Obaja, Šrobár i Hlinka, chceli pomôcť slovenskému ľudu. No Šrobár so svojou skupinou tzv. hlasistov chceli pôsobiť podľa Masarykovho receptu, t.j. prebúdzať ľud "drobnou pracou".
Hlinka mal viacero dôvodov nebyť spokojný s vývojom situácie. Po návrate z väzenia očakával, že jeho prestíž vzrastie a postavenie v slovenskej spoločnosti sa upevni. Namiesto toho sa stretával s nepochopením, ba i ostrou kritikou. S problémami sa zveruje priateľom v Amerike, kde je ešte stále legendárnou postavou. Tam nachádza viac sympatii a obdivu ako doma. Pozývajú ho, aby sa natrvalo presťahoval do Ameriky. Hlinka sa touto myšlienkou celkom vážne zaoberal.
Sarajevský atentát a vypuknutie 1.sv.vojny v lete r.1914 otriasli slovenskou verejnosťou. Smrť následníka trónu- pokladaného za priateľa Slovákov- cítili mnohí ako osobnú stratu.
V r.1918 už dochádza k otvoreným prejavom potláčaných a zaznávaných túžob slov.ľudu. Dna 1.mája vystupuje Vavro Šrobár na zhromaždení sociálnej demokracie v Liptovskom Mikuláši a prečíta rezolúciu, ktorá je síce sformovaná dosť zmätočne, no jej význam nemožno obísť. Táto rezolúcia nechcela monarchiu rozbiť, iba ju reformovať.