Pavel Bujnák životopis

BUJNÁK, Pavel (pseud. Sokol) - literárny kritik a historik, estetik,
jazykovedec, prekladateľ (23. 4. 1882 Dolný Kubín - 13. 11. 1933 Praha,
poch. v Dolnom Kubíne). Otec Andrej B., úradník, matka Emília, rod.
Brôziková, mal 6 súrodencov. Manželka Anna, rod. Izáková, dcéry: Anna,
vyd. Halyaková, inžinierka ( 1911-), Oľga, vyd. Štepaníková, textilná
výtvarníčka (1912-).

Ľud. školu vychodil v Dolnom Kubíne, meštiansku školu v Liptovskom
Mikuláši, gymnázium v Banskej Štiavnici, 1900 maturoval. R. 1900-04
študoval teológiu v Bratislave, 1904-05 orientálnu filológiu v Lipsku,
hungaristiku a slavistiku u prof. O. Asbótha na budapeštianskej univerzite,
1926 na študijnom pobyte vo Fínsku. R. 1919 PhDr., 1925 doc., 1929
mimoriadny, 1931 univ. prof.

Od 1906 kaplán slov. ev. cirkvi v Budapešti, od 1909 farár v
Krupine, 1919-22 redaktor Hontianskeho Slováka, od 1922 hl.
knihovník Verejnej a univ. knižnice v Prahe, od 1924 prednášal
ugrofinistiku, najmä maď. jazyk a literatúru na KU, od 1931 na UK v
Bratislave.

Erudovaný literárny pracovník, kt. sa hlásil k pozitivistickej metóde,
vychádzal z domácej situácie a tradície a poučený svetovými výsledkami
vypracoval kritériá opierajúce sa o vrcholy našej spisby, osobitne o
Hviezdoslava. Ako hlasista bol za psychologicky vypracovaný realizmus, ako
estetik s výraznou modernistickou orientáciou analyzo-val a propagoval
náš symbolizmus a oneskorený naturalizmus.

Ako literárny kritik sa prejavil článkom O najnovšej našej poetickej
literatúre (Slov. obzor, 1907), v kt. objavne zhodnotil prvého slov.
modernistického básnika Janka Jesenského a kriticky posúdil Hviezdoslavovho
epigóna Hájomila, neskôr nesprávne zhodnotil debut I. Krasku Nox et solitudo,
preto s ním polemizoval F. Votruba. V kritickej stati O novšej slovenskej dráme
vyzdvihol najmä Hviezdoslavovu Herodes a Herodias a Tajovského Matku a
Statky-zmätky; sledoval tvorivý vývin J. G.-Tajovského, najmä jeho drámu
nepostupoval však vždy objektívne. Ako realistický kritik hned' nepostihol
prínosy Kukučína a Timravu, no kritike podroboval tvorivú nedisciplinovanosť
autorov. Po 1918 sa venoval literárnej histórii a komparatistike (najmä maď.
-slov. literárnym vzťahom).

Ako literárny historik 1907-08 uverejnil kapitoly nedokončenej
práce Romantizmus v literatúre slovenskej, v kt. hodnotil dielo S.
Rožnaya, J. Kollára, J. Hollého, K. Kuzmányho a J. Chalupku. Význam
A.

Bernoláka formuloval v štúdii Bernolákov význam pre literatúru
slovenskú (Prúdy, 1913). Knižne vydal informatívnu mono-grafiu o
Hviezdoslavovi a zborník hviezdoslavovských štúdií. V mono-grafii
o Kuzmánym sa zameral najmä na jeho biografiu a nár. a cirk.
účinkovanie. Čechoslovakistická koncepcia poznačila jeho prehľady
slov. literatúry pre školy; v jednotlivých článkoch doceňoval málo známe
postavy a objavoval ich rkp. Ako komparatista publikoval monografiu o
Jánovi Aranyovi, podnetné štúdie o Byronovi a Hviezdo-slavovi,
Shakespearovi, o Tolstého pôsobení na slov. literatúru, o maď.
literatúre na území ČSR a i.

Z estetiky uverejnil v Prúdoch programové štúdie Stará a nová estetika
a Estetická emócia, zamerané proti konzervatívnemu mysleniu a
inšpirované Tainom a Guyauom, ako aj nem. estetikou. .