Ján Čajak životopis

ČAJAK, Ján (pseud. Aliquis, Ján Drienčanský, Michal Kopanický, Nihil,
Pozorovateľ, Strýčko Ján) - spisovateľ, učiteľ ( l9. 12. 1863 Liptovský
Ján, okr. Liptovský Mikuláš - 29. 5. 1944 Bački Petrovac, SFRJ). Otec
Ján Č. (1830-67), matka Adela, rod. Medvecká (1843-1928), neskôr
manželka => Pavla Dobšinského. Manželka Kornélia, rod. Belohorská
( 1869-1963), syn Ján Č. ( 1897-1982), dcéra Adela, vyd. Petrovičová,
Kornélia, učiteľka.

Základné vzdelanie získal u otčima P. Dobšinského, 1874-75 študoval
na slov. gymnáziu v Martine, 1875-78, 1881-82 v Rimavskej Sobote,
1878-79 v Kežmarku, 1879-81 na učiteľskej prípravke v Lučenci (vylúčený
za nár. činnosť), 1882-84 na gymnáziu v Banskej Štiavnici, 1884 na ev. teol.
fak. v Bratislave, vylúčený za panslavizmus. R. 1889 zložil učiteľské skúšky
na št. učiteľskej prípravke v Kláštore pod Znievom.

R. 1885-86 pôsobil v advokátskej kancelárii Petra Jamnického v Pezinku,
1886-88 učiteľ v Kokave a v Rajci, 1889-93 v Kráľovej Lehote, 1893-99
v Selenči, od 1899 v Báčskom Petrovci, od 1924 na dôchodku.

Ústredná osobnosť kult. a osvetovej aktivity dolnozemských Slovákov.
Na zač. 1. svetovej vojny internovaný v Kamenici a Subotici. Po vojne
spoluzakladal Juhosl. nakladateľský spolok v Petrovci, kt. podnietil vydávanie
politického týždenníka Nár. jednota, 1920-22 jej zodpovedný redaktor.
R. 1919 spoluzakladal slov. gymnázium v Pet-rovci. Predseda literárneho
a národopisného odboru MS v Juhoslávii, 1933-38 redigoval kult. a literárny
mesačník Náš život.

Prvú prózu uverejnil 1903 v Nár. novinách a v nasledujúcom desaťročí sa
zaradil medzi najplodnejších autorov. V poviedkach Pred Oltárom ( 1903)
a Z povinnosti ( 1905) sa odrážali jeho reminiscencie na Slov., nadväzuje v
nich na realistickú líniu slov. prózy, ale s vplyvmi doznievajúceho literárneho
sentimentalizmu. Ten sčasti poznačil aj kratšie epické útvary, anekdotické
príbehy, žánrové a charakterové obrázky. Didaktický charakter majú prózy
s dolnozemskou tematikou ( Vysťahovalec, Obyčajná história, Báťa Kalinský,
Suchoty a i. ), v kt. sa zameral na základné spoločenské problémy. Príklon k
spoločenskej problematike sa odrazil v poviedke Únos ( 1907) s hl. črtami
dolnozem-ského koloritu, kde plasticky zobrazil prenikanie srb. prvkov do
života vojvodinských Slovákov, podobne ako v poviedkach Vohľady ( 1908)
Ecce homo (1913) a Cholera (asi 1914), kt.

sa zaradil do druhej vlny realizmu a
podnietil ďalší rozvoj literárnej tvorby vojvodinských Slovákov. R. 1909
uverejnil jediný román Rodina Rovesných, zobrazu-júci prenikanie mravne
rozkladného živlu do slov. spoločnosti. Pod vplyvom myšlienkového apriorizmu
a didaktizmu však šlo o tézovité dielo.

Po 1. svetovej vojne sa venoval kultúrnoorganizačnej práci, najmä
budovaniu kult. inštitúcií vojvodinských Slovákov v nových spoločenských
podmienkach. V dokumentárnej próze Zápisky z rukojemstva ( 1923) opísal
zážitky z čias internovania, vojnové udalosti aj v krátkych prózach (Návrat,
Tridsaťpáť dekagramov, Fuksi), no k úrovni predvoj-nových dolnozemských
próz sa priblížil iba v dramatickej scénke Len pekne ( 1929) a v žánrovom
obrázku Búrka ( 1931 ). V závere života písal spomienky, kt. zostali v rkp.

Popri prozaickej tvorbe venoval sa aj publicistike, Ľudovýchove a príležitostne
prekladal. V novinových článkoch informoval o spolo-čenských a kult.
pomeroch na Dolnej zemi, prejavil literárnohist. ambície vydaním prehľadu
súčasnej slovenskej literatúry (Letopis Matice srbskej, 1906) i populárnym
Dejepisom Slovákov (1914).