dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozáp.
Slov. V marci 1849 člen deputácie slov. nár. reprezentantov, kt. v Olomouci
predložili panovníkovi návrh na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov.

Od konca júla 1849 pôsobil v Liptovskej župe ako ľud. dôverník a
v novorganizovanej Slov. domobrane zostavil šesťstočlenný zbor
dobrovoľníkov, 9. 9. menovaný za hl. stoličného notára a 23. 9. 1849
znovu inštalovaný za mikulášskeho ev. farára. R. 1849 sa výrazne priklonil
k idei austroslavizmu, a tým aj ku koncepciám riešenia slov. otázky v rámci
veľkého konštitučného habsburského štátu a štátopráv-neho oddelenia
Slovákov od Maďarov, no od jesene 1849 sa už výraznejšie neangažoval
za jeho presadenie. R. 1850 sa vzdal funkcie župného notára, vyznamenali
ho Zlatým krížom s korunou, ale vláda s ním už nepočítala na vedúci post
v správe dvoch slov. dištriktov.

V období Bachovho absolutizmu pôsobil len v cirk. sfére, keď sa v
miestnom i dištriktuálnom meradle angažoval za reformu ev. ľud., ale
najmä stredného školstva a za jeho slovakizáciu; vydal 2 učebnice. Po
vydaní Protestantského patentu 1859 na reorganizáciu vnútornej správy
protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života
vo svoje] farnosti, v liptovskom senioráte aj v celom Preddunajskom
dištrikte, lebo v ňom videl dôležitý prostriedok, ako vylúčit' hegemóniu
mad'. a mad'arónskych svetských, najmä šľachtických patrónov v riadení
cirkvi a využit' ho v rozvoji šk., kult. a i. potrieb slov. národa. Na podporu
Patentu vydal 3 polemické spisy.

Vo vnútropolitických krízach habsburskej monarchie v 60. rokoch a po
zmene zákonnej záväznosti Patentu na fakultatívnu poklesla jeho angažovanosť.
Vo vlastnej, mikulášskej farnosti miestni zemianski maďaróni od začiatku
jeho účinkovania osnovali proti nemu intrigy, kt. prerástli do otvorených
nepriateľských akcií. Dištriktuálne konzistó-rium ho 1862 suspendovalo
z miesta farára a zakázalo mu vykonávat' cirk. službu v celom Uhorsku.
Dlhoročný boj o platnosť tohto uznesenia rozhodol vývoj politickej situácie
v jeho neprospech, krátko pred rak.-maď. vyrovnaním 23. 3. 1866 ho
panovník potvrdil, preto musel opustiť mikulášsku faru. Neuspel ani
1866 vo voľbách na miesto superintendenta slov. patentálnych cirkví
Preddunajského ev. dištriktu (po K. Kuzmánym). V auguste 1867 ho
predčasne penzionovali s podmienkou, že sa vysťahuje z Uhorska;
odišiel do exilu v sliezskom Těšíne. Na memorandovej a matičnej
aktivite mal už min. podiel. Na memorandovom nár.