Michal Miloslav Hodža životopis

HODŽA, Michal Miloslav - ideológ a organizátor slovenského buržoázneho
národného hnutia, spisovateľ, jazykovedec (22. 9. 1811 Rakša, okr. Martin
- 26. 3. 1870 Český Těšín, okr. Karviná, poch. v Liptovskom Mikuláši).
Otec Ján H., mlynár, slobodný roľník, matka Mária, rod. Hrianková, mal
4 bratov a sestru, z nich Ondrej. Manželka Kornélia, rod. Kellnerová, mal
syna a 4 dcéry; z nich Marína, Božena vyd. Kutlíková, syn Cyril.

Základnú školu vychodil v Mošovciach, 1822-26 študoval na gymnáziu v
Banskej Bystrici, 1826-29 v Rožňave, 1829-32 filozofiu a teológiu na ev.
kolégiu v Prešove, 1832-34 na ev. lýceu v Bratislave, 1836-37 na teol. fak.
vo Viedni.

R. 1834-35 vyučoval brata Ondreja, 1835-36 vychovávateľ v Podrečanoch,
1837-62 farár v Liptovskom Mikuláši, 1866 vikár patentál-nej ev. cirkvi
v Martine, od 1867 žil v exile v Čes. Těšíne.

Základy nár. povedomia získal rodinnou výchovou. V Banskej Bystrici ho
ovplyvnila téza prof. literatúry Kocha o slovenčine ako pramatke
slovanských jazykov, v Rožňave extrémne presadzovanie madarčiny,
podceňovanie Slovákov a ich histórie i zoznámenie sa so S. Chalupkom,
J. Záborským, S. Tomášikom. Pod vplyvom nár. buditeľskej aktivity maď.
študentov a niekt. prof. kolégia usiloval sa v Prešove obdobne pôsobiť medzi
slov. študentmi, ovplyvnila ho Kollárova Slávy dcéra, diela P. J. Šafárika
filozofické učenie B. Spinozu a W. Z. Wehrlinga. Na lýceu v Bratislave sa
angažoval v Spoločnosti českoslo-vanskej, 1833-34 jej podpredseda. Na
jej zasadnutiach prednášal vedecké i básnické príspevky (časť z nich uverejnil
v almanachu Plody), rozvíjajúce kollárovskú ideu slovanskej a československej
vzájomnosti, Hollého historizmus i niekt. rev. idey mladopor. a mladočes. hnutia;
zástanca biblickej češtiny ako spoločného literárneho jazyka Čechov,
Moravanov a Slovákov, Kollárovej slovanskej koncepcie a idey nár. jednoty
čes.-slov. (Řeč při příležitosti prvého zasednutí k údum Společnosti
- Československá řeč.)

Po odchode z Bratislavy vidiecky člen Spoločnosti českoslovanskej, od júna
1834 i mladoslov. tajného spolku Vzájomnosť. Na zač. pôsobenia v
Liptovskom Mikuláši, najmä v spolupráci s G. Fejérpata-kym-Belopotockým,
postupne zaangažoval do slov. nár. hnutia mno-hých príslušníkov liptovskej
inteligencie, meštianstva i obecného ľudu, viedol tamojšie zakladanie učiteľských
bratstiev, čitateľských spolkov, organizovanie zbierky na podporu
Slovanského ústavu a katedry reči a literatúry na ev.

lýceu v Bratislave.
Zač. 40. rokov člen redakcie nového ev. Spevníka, do kt. sám prispel
43 pôvodnými piesňami. Ako výborník seniorátneho a dištriktuálneho
konventu ev. cirkvi vystupoval proti rastúcemu madarizačnému tlaku v cirk.
a kult. živote. Hl. organizátor národnoobrannej petície, tzv. Slov.
prestolného prosbopi-su, podpisoval akcie za požiadavky Prosbopisu,
člen deputácie slov. evanjelikov, kt. odovzdala Prosbopis na panovníckom
dvore vo Viedni v júni 1842 (v novodobých dejinách Slovákov prvé verejné
tlmočenie nár. požiadaviek na najvyššom vládnom fóre habsburskej monarchie
so žiadosťou o ich záštitu). To ho priviedlo k osnovateľom novej
ideovopolitickej koncepcie a kurzu slov. národnoobrodenského boja.
V lete 1843 na schôdzi v Hlbokom a u J. Hollého na Dobrej Vode účastník
porád so Štúrom a Hurbanom o prijatí stredoslovenčiny za základ nového
celonár. spis. jazyka. Na jeho fare v Liptovskom Mikuláši sa 26.-27. 8. 1844
uskutočnila ustanovujúca schôdza celonár. literárno-kult. spolku Tatrín, kt.
akceptovala aj novú spis. slovenčinu; predseda Tatrína, jeho zásluhou sa
Liptovský Mikuláš stal jedným z centier slov. nár. politického a kult. osvetového
hnutia. Prijatím tejto funkcie zmenil svoj rezervovaný postoj k novej spis.
slovenčine a po Štúrovi a Hurbanovi ju najväčšmi uvádzal do literárnej a kult.
osvetovej praxe. R. 1845 vydal v novej slovenčine Andraščíkov Šenk
pálenčený a vlastnú kázeň Nepi pálenku. . . Angažoval sa za vydávanie
slov. politických novín, v organizovaní Ľudovýchovných podujatí, nedeľných
škôl, spolkov miernosti a pod. Ako predseda Tatrína získal pre novú slovenčinu
prívržencov bibličtiny z ev. inteligencie i početných kat. bernolákovcov, čím
prispieval k prekonávaniu konfesionálno-jazyko-vých hrádzí a k vytváraniu
nár. jednoty. Významne obhajoval novú štúrovskú slovenčinu pred útokmi
stúpencov biblickej i novej češtiny a obranným spisom Dobruo slovo
Slovákom súcim na slovo účinne posilnil jej pozície; ešte výraznejšie v
ďalších, súčasne vydaných jazykovedných prácach Epigenes Slovenicus
a Větín o slovenčine vysvetľoval prijatie novej spis. slovenčiny. Na rozdiel
od vývojovej, spoločensky aktuálnej motivácie Štúra a Hurbana argumentoval
špekulatívnymi hist. konštrukciami a romantickým slavizmom, najmä fikciou,
že kodifikovanie novej slovenčiny je obnovou praslovančiny, matky všetkých
slovanských jazykov, a preto sa (pri jej gramatickej i hláskoslovnej kodifikácii)
musia nielen zachovať, ale i obnoviť jej hist.

základy, kt. takisto uplatnil vo
svojich konštrukciách a vývodoch k pravopisnej reforme Štúrovej kodifikácie.
V požiadavke nahradiť v novej slovenčine Štúrov fonetický princíp hist.
etymologickým princípom sa odrážali zvyšky jeho väzieb na staré tradície
biblickej češtiny na Slov. i úsilie stlmiť rozpory medzi Čechmi a Slovákmi
spojené so Štúrovou kodifikáciou spis. slovenčiny. Po burž. revolúcii
1848-49 tieto názory rozhodujúco motivovali novú Hattalovu reformu
slovenčiny z roku 1852. Tento rozporný postoj ku kodifikácii spis.
slovenčiny vyplynul z nedostatočného pochopenia funkcie nár. jazyka
vo formova-ní novodobého národa a procesov spoločensko-ekonomických
premien. Preto nedocenil Štúrove motívy kodifikácie ani jeho spis. normu.
Podobne rozporná bola aj jeho nár. politická, kult. a osvetová aktivita.
Nechýbala jej soc. motivácia, no bez vyhraneného svetonázorového a
politického postoja k spoločensko-ekonomickým otázkam doby, čo sa
prejavilo na jeho účinkovaní v revolúcii 1848-49. Po vyhlásení konštitučných
zákonov v Uhorsku v tzv. Liptovských žiadostiach ako prvý (s J. Franciscim
a Š. M. Daxnerom) formuloval program uplatnenia slov. nár. práv v Liptovskej
župe, no obmedzil ho len na skromné rečové požiadavky a ako stoličný
výborník ich presadzoval veľmi opatrne. HI. zvolávateľ a výborník májovej
schôdze štúrovcov v Mikuláši, na kt. sa prijal slov. národnorev. program
Žiadosti slov. národa. Za opozíciu voči radikálnemu nastoleniu a formulovaniu
nár., politických a soc. požiadaviek v tomto programe, za zdráhanie sa vyhlásiť
ich na veľkom ľud. mítingu ho ostro kritizoval najmä Hurban. Napriek tomu
župné úrady, neskôr i peštianska vláda vydali naňho zatykač, so Štúrom a
Hurbanom opustil územie Slov. a suspendovali ho aj z miesta farára v
Liptovskom Mikuláši. Zač. júna 1848 sa zúčastnil na Slovanskom zjazde
v Prahe, v lete na politických a organizačných prípravách slov. povstania,
aj ked' dlho veril v dohodu s Maďarmi. V brožúrach Hlas k národu
slovenskému a Der Slowak, určených domácemu a zahraničnému publiku,
osvetľoval dôvody a ciele pripra-vovaného slov. povstania a agitoval za jeho
podporu. Počas septembro-vého povstania 1848 člen prvej nár. politickej
reprezentácie - SNR. Keďže predčasne opustil povstalecké územie na Myjave,
dostal sa do ostrého sporu so Štúrom a Hurbanom. Pri prípravách nového
ťaženia úzko spolupracoval so Slovanskou lipou v Prahe, hl. politický
predstaviteľ slov.

dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozáp.
Slov. V marci 1849 člen deputácie slov. nár. reprezentantov, kt. v Olomouci
predložili panovníkovi návrh na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov.

Od konca júla 1849 pôsobil v Liptovskej župe ako ľud. dôverník a
v novorganizovanej Slov. domobrane zostavil šesťstočlenný zbor
dobrovoľníkov, 9. 9. menovaný za hl. stoličného notára a 23. 9. 1849
znovu inštalovaný za mikulášskeho ev. farára. R. 1849 sa výrazne priklonil
k idei austroslavizmu, a tým aj ku koncepciám riešenia slov. otázky v rámci
veľkého konštitučného habsburského štátu a štátopráv-neho oddelenia
Slovákov od Maďarov, no od jesene 1849 sa už výraznejšie neangažoval
za jeho presadenie. R. 1850 sa vzdal funkcie župného notára, vyznamenali
ho Zlatým krížom s korunou, ale vláda s ním už nepočítala na vedúci post
v správe dvoch slov. dištriktov.

V období Bachovho absolutizmu pôsobil len v cirk. sfére, keď sa v
miestnom i dištriktuálnom meradle angažoval za reformu ev. ľud., ale
najmä stredného školstva a za jeho slovakizáciu; vydal 2 učebnice. Po
vydaní Protestantského patentu 1859 na reorganizáciu vnútornej správy
protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života
vo svoje] farnosti, v liptovskom senioráte aj v celom Preddunajskom
dištrikte, lebo v ňom videl dôležitý prostriedok, ako vylúčit' hegemóniu
mad'. a mad'arónskych svetských, najmä šľachtických patrónov v riadení
cirkvi a využit' ho v rozvoji šk., kult. a i. potrieb slov. národa. Na podporu
Patentu vydal 3 polemické spisy.

Vo vnútropolitických krízach habsburskej monarchie v 60. rokoch a po
zmene zákonnej záväznosti Patentu na fakultatívnu poklesla jeho angažovanosť.
Vo vlastnej, mikulášskej farnosti miestni zemianski maďaróni od začiatku
jeho účinkovania osnovali proti nemu intrigy, kt. prerástli do otvorených
nepriateľských akcií. Dištriktuálne konzistó-rium ho 1862 suspendovalo
z miesta farára a zakázalo mu vykonávat' cirk. službu v celom Uhorsku.
Dlhoročný boj o platnosť tohto uznesenia rozhodol vývoj politickej situácie
v jeho neprospech, krátko pred rak.-maď. vyrovnaním 23. 3. 1866 ho
panovník potvrdil, preto musel opustiť mikulášsku faru. Neuspel ani
1866 vo voľbách na miesto superintendenta slov. patentálnych cirkví
Preddunajského ev. dištriktu (po K. Kuzmánym). V auguste 1867 ho
predčasne penzionovali s podmienkou, že sa vysťahuje z Uhorska;
odišiel do exilu v sliezskom Těšíne. Na memorandovej a matičnej
aktivite mal už min. podiel. Na memorandovom nár.

zhromaždení 1861
ani na otvorení MS v Martine 1863 sa nezúčastnil, jeho členstvo v MS a jej
výbore bolo symbolické.

V porev. období vytvoril rozsiahle básne: Matora ( 1. polovica 50. rokov),
Slavomiersky (zač. 60. rokov) a Vieroslavín (z exilu), kt. odrážajú jeho
psychický stav. Hoci ide o básne, v kt. okrem subjektívnej reflexie reagoval
na zložité osudy národa i na ťažké soc. postavenie slov. ľudu. nestali sa
súčasťou nár. politických, ideovoestetickvch a kult. bojov svoje] doby,
pretože nár. politické, estetické, etické a spoločenské problémy doby stvárnil
vo vykonštruovaných hist. dejoch, odpovede a východiská hľadal v teol.
mystických, transcendentálnych sférach, básne pre špekulatívnu
komplikovanosť podania, nezrozumiteľnosť a nízku umeleckú úroveň zostali
v rkp. Publikoval v novinách a časopisoch: Hronka, Slov. nár. noviny,
Orol Tatránski, Priateľ školy a literatúry, Cirk. listy, Sokol (Paulinyho),
Slov. čítanka (Černého) L-II., Nowý i starý wlastenský
kalendář, Slow. pozorník.

S Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom člen veľkej trojice zavřšiteľov hist.
procesu slov. nár. obrodenia, formovateľ ideí a programu konštituovania
sa Slovákov ako novodobého moderného národa.