Milan Rastislav Štefánik životopis

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v malej dedinke Košariská. To, že bol od malička vychovávaný k láske k vlasti nám naznačuje aj fakt, že otec všetkým deťom v rodine k bežne používaným menám pridal aj slovanské mená. Na jeseň 1886 začal Milan chodiť do ľudovej školy. V rokoch 1890-1893 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Ďalší rok potom študoval v Šoproni (1893-1894), kde bolo štúdium lacnejšie ako v Bratislave, no mal odtiaľ ďaleko k vlaku. Roky dospievania strávil Milan na maďarskej puste v Sarvaši (1894-1898). Tu sa prvý krát zamiloval, ako o tom svedčia tieto verše:

"Videl som ťa, videl
a to ešte vlani;
Očarovalas' ma
svojimi očkami."
(6.5.1897)

O pár dni nato, posiela svojej sestre k zasnúbeniu túto báseň:
" Hor sa, Slovák,
Zbraň do ruky,
Ak nechceš viac
Trpieť muky! "
(30.5.1897)
Už v jeho gymnaziálnych rokoch v Sarvaši uňho vystupuje do popredia národné cítenie. Práve kvôli nemu sa dostáva mladý Štefánik do konfliktu so spolužiakmi, ktorí ho, držiac za ruky a nohy, prehodili cez zábradlie na balkóne poschodovej budovy a vyhrážali sa mu, že ho zhodia dolu, ak nezavolá na slávu Kossuthovi. Milan Rastislav sa však nedal odradiť a danú podmienku nesplnil, bolo však z toho vyšetrovanie. Hrozilo mu vylúčenie zo školy, no zastal sa ho riaditeľ Július Benko a profesor matematiky Alfréd Neumann. Po absolvovaní gymnázia Štefánik poslúchne radu otca a rozhodne sa študovať stavebné inžinierstvo v Prahe. 15. októbra 1898 sa po prvý krát zúčastnil na zhromaždení spolku slovenskej mládeže - Detvan, ktorého predsedom bol v čase Štefánikovho príchodu do Prahy Vavro Šrobár. Ten pod priamym vplyvom profesora Tomáša Garyka Masaryka sa snažil šíriť myšlienky o obrode politického a kultúrneho života na Slovensku. Pri prvej návšteve Detvana, sa Milan Rastislav stretáva aj s Jozefom Gregorom Tajovským, verným kamarátom Žigom Zigmundíkom a Jánom Procházkom.
Štefánik sa sa hneď po prvom roku svojich vysokoškolských štúdií zúčastňoval aj na schôdzkach spolku evanjelických akademikov v Prahe zvaného Jeronym, ktorého členovia - prívrženci Masaryka - sa sústavne oboznamovali s českobratskou minulosťou. Treba podotknúť, že Štefánikova situácia počas štúdia v Prahe nebola závideniahodná. Z peňazí, ktoré dostával ledva stačil vykryť náklady spojené so školou a tak sa často stávalo, že musel hladovať, aby mohol domácej zaplatiť za ubytovanie. Stalo sa teda, že po dlhšom hladovaní aj ochorel.

V najhoršej tv?dzi sa Štefánika ujal Ing. Antonín Vávra, profesor na českej technike.
Po určitom čase, ktorý strávil v Prahe sa rozhodne prestúpiť na univerzitu, aby sa mohol oddať štúdiu hvezdárstva. Márne bolo presviedčanie Antonína Vávru, že tejto vedeckej disciplíne sa môže venovať len študent, ktorý má výnimočné nadanie, je hmotne zabezpečený a má nádej, že po skončení štúdia dostane na niektorej hvezdárni miesto. Štefánik prežíval hrozný duševný boj. Vedeli o ňom iba jeho najbližší priatelia, ktorí mu často pomáhali ho prekonať. Milan Rastislav prestal veriť v boha, no pri pozorovaní vesmíru pociťoval, že musí existovať. 31.3.1901 napísal takúto báseň:
Ešte raz a naposledy!
Slysíš, Správče sveta!
Nevzhliadneš-li v líc môj bledý,
tak je po mne veta, veta.
Štefánik sa rozhodne odísť z Prahy, aby prišiel na iné myšlienky. Svoje útočisko nachádza v Švajčiarsku. kde sa uchytí u profesora Alfréda Wolfera. Okrem toho sa začína súkromne učiť francúzsky - už vtedy ho priťahoval Paríž. Po polročnom pobyte vo Švajčiarku sa Milan Rastislav Štefánik rozhodne vrátiť do Prahy, kde znova nájde otrasenú sebadôveru. Vrhá sa znova do spolkovej činnosti. Stáva sa opäť členom Detvana a chvíľu nato, sa stáva aj jeho predsedom. Za jeho predsedovania Detvan vchádza do obdobia nebývalého rozkvetu. Štefánik vedie spolok od teoretického ozrejmovania programu až k konkrétnym činom. Okrem iného prednáša aj o astrofyzikálnych výskumoch Slnka, a usporiada verejnú prednášku s premietaním obrázkov o Marse. Na výzvu Jana Herbena začína sústavne písať pondelkové úvodníky o slovenských veciach do časopisu realistov Čas, ktorý ideovo usmerňuje Tomáš Garyk Masaryk. Jeho články majú povzbudzovať v českej verejnosti záujem o Slovensko. Štefánik mal nevypovedateľnú fantáziu. Vždy keď chodieval v sychravom počasí na prednášky cez Karlovo námestie, kde stál skrehnutý výhybkár, rozmýšľal, ako sa dá nahradiť práca tohto robotníka. Po čase prišiel veci na koreň a staviteľovi Dvořákovi nakreslil schému zariadenia, pomocou ktorého by si električka samam prehadzovala výhybky. No, keďže bol iba chodobný študent u nikoho nevzbudil veľku dôveru takýmito odvážnymi nápadmi. Za necelý rok napísal dizertáciu "O novej hviezde v súhvezdí Kasiopeja z roku 1572", poskladal rigoróza a 18. októbra 1904 ho Jaroslav Vrchlický, prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, promoval za doktora filozofie. Rozhodol sa odísť do Paríža - čo bol v jeho situácii naozaj odvážny skutok.

Nemal totiž dostatočné množstvo financií a francúzštinu tiež neovládal. Navyše nemal isté zamestnanie, Štefánik totiž chcel dostať miesto u vtedy najznámejšieho astronóma Flammariona. Do Paríža sa dostal 28. novembra 1904 spolu so sochárom Bohumilom Kafkom, ktorý ho ihneď uviedol do krúžku českých výtvarníkov študujúcich v Paríži. Čo sa týka astronómie, Štefánika v Paríži čakalo nemilé prekvapenie. Cammille Flammarion ho síce prijal na svojom observatóriu, prisľúbil mu predstaviť ho Julovi Janssenovi, ale ten odišiel na dlhšiu cestu do Talianska, takže Štefánikovi neostávalo nič iné ako čakať, čo vyčerpávalo nielen duševne, ale aj finančne.

V prvých aprílových dňoch 1905 Milana Rastislava konečne Camille Flammarion predstavuje Julovi Janssenovi. Ten sa ho rozhodol povodiť po jeho hvezdárni. Štefánik vedel, že sa môže ľahko stať, že z ich spolupráce nebude nič, preto sa rozhodol pri prehliadke postupovať veľmi pomaly. Hneď na začiatku sa zdržal pri výveve, všimol si jej nedostatky a navrhol ako ich odstrániť. Janssen ho požiadal, aby sa ich pokúsil odstrániť, čo sa Štefánikovi aj podarilo. Janssen si ho pozval do súkromného bytu a nečakane mu navrhol, či nechce pracovať pre neho. Štefánik samozrejme súhlasil.

Po určitom čase sa Štefánik na žiadosť Janssena účastní výpravy na Mont Blanc. Na jeho vrchole zriadia hvezdáreň. Štefánik sa tak stane konečne trochu známy a odchádza študovať úplné zatmenie slnka v Španielsku. Druhý Štefánikov výstup na Mont Blanc sa uskutočnil s ruským vedcom Alexejom Ganskijm. Obaja sa na Mont Blancu venovali spektroskopickým štúdiám a fotografovaniu Slnka. Okrem toho sa venovali štúdiu rotácie Venuše a povrchu Jupitera a Venuše. Výsledky svojich skúmaní uverejňuje Štefánik v prácach "Štúdium telurických čiar" a "Fotografické štúdie telurických čiar v infračervenom svetle". Tieto, i skôr uverejnené práce znamenajú nesporný prínos v oblasti astrofyziky, najmä solárnej fyziky. Neskôr sa zúčastňuje výpravy na pozorovanie zatmenia slnka v strednej Ázii. Pri návrate do Francúzska sa zastaví v rodných Košariskách. Tu si Štefánik trpko uvedomuje, že jeho rodná krajina stále podlieha biede. Preto sa rozhodol, že svoju známosť s vplyvnými francúzskymi finančníkmi využije v prospech Slovenska. Medzitým sa však zúčastnil na viacerých astronomických podujatiach, takže musel na čas od svojich zámerov upustiť. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol Milan Rastislav Štefánik povolaný do vojny.

Jeden z bratov jeho priateľa Paula Raphaela sa dobre poznal so slávnym letcom Framanom, čo chcel Štefánik využiť na vyžiadanie si odporúčania. O pár mesiacov mu bolo vyhovené. Štefánik vidí v prvej svetovej vojne iskierku nádeje pre Slovensko. Prípade, že bude rakúzsko-Uhorsko porazené, je možné uskutočniť vytvorenie samostatného Československého štátu. Rozhodne sa vstúpiť do letectva, ktoré ho vždy lákalo. Vojenskú službu začal v leteckej škole v Chartres 28. januára 1915. 11.4. 1915 spolu s hodnosťou desiatnika získal diplom pilota pre litadlá typu Maurice Farman a už začiatkom mája ho povýšili na nadporučíka. 13. mája 1915 priletel na front. Počas výskumných nad nepriateľom bolo pár krát jeho lietadlo zasiahnuté črepinami z granátov. Milan Rastislav Štefánik uplatnil svoju vynaliezavosť nielen pri pilotovaní, ale i pri zdokonalení pozorovacích a bombardovacích prístrojov. Jeho bojová činnosť v 10. armáde rozhrala významnú úlohu v boji pri Artois (9. máj - 18. jún), kde sa zaslúžil o zorganizovanie meteorologickej služby na francúzskom fronte. Generál Weygand mu spomenul škody, ktoré spôsobil uragán vojenským balónom. Štefánik ihneď navrhol, ako takýmto situáciám predchádzať a ihneď dostal dovolenku, aby mohol priniesť potrebné prístroje z Paríža. Tak as zrodila prvá stanica meteorologickej služby vo francúzskej armáde. Do tohto obdobia spadá prvý Štefánikov pokus organizovať československých dobrovoľníkov do osobitného vojenského útvaru. Súrnym listom sa obrátil na priateľa Ludvíka Strimpla, ktorého žiadal, aby mu pomohol nájsť mladých, silných a odvážnych krajanov. Zakrátko odišiel do Lyonu medzi dobrovoľníkov, ktorí sa zranení vrátili do svojej garnizóny cudzineckého pluku. Našiel tu i Slováka Ivana Kadavého, ktorému povedal, že od ministra vojny dostal povolenie utvoriť z vojakov bývalej roty Nazdar československú eskadru, preto potrebuje 6 mužov, ktorí pôjdu na výcvik do leteckej školy v Chartres a potom budú bojovať pod jeho velením. Po skončení leteckého výcviku boli títo dobrovoľníci pridelení k francúzskym jednotkám. Medzitým Štefánik navštívil južný front. Dňa 20. novembra sa rozhodlo, že eskadra bude ustupovať pešo. Keď major oznámil nevládnemu Štefánikovi, že ho jedno zo štyroch lietadiel odvezie do bezpečia, bránil sa tomu, lebo nechcel aby eskadra pre neho prišla o pilota a lietadlo. Bol odhodlaný zomrieť. Veliteľ však dal príkaz francúzskemu letcovi, aby Štefánika odviezol do Valony. Počas cesty však pristali v Rím,e kde bol Štefánik hospitalizovaný a odtiaľ aj podal obšírnu správu o situácii na Balkáne. Keď sa 4.

decembra 1915 vrátil do Paríža, stretol sa s Clairou de Jouvenel, ktorá sa zaviazala zoznámiť ho s vplyvnými osobnosťami francúzskeho života. A naozaj. Vďaka styku s rôznymi vplyvnými ľuďmi sa Štefánik stával opäť členom parížskej spoločnosti.

Dňa 13. decembra sa Milan Rastislav Štefánik v byte maliara Ludvíka Strimpla po prvý krát stretol s Eduardom Benešom, docentom sociológie na Univerzite KOmenského, stúpencom Masarykovho realizmu, ktorý ho medzi krajanmi v Paríži hľadal už koncom septembra. Štefánik mu prezentoval svoje názory na politickú situáciu a nutnosť získať pre československú vec francúzskych štátnikov. beneš mu odporúča navštíviť profesora Masaryka v Londýne, prekonzultovať tento návrh a pozvať ho do Paríža, aby sa mohli spoločne poradiť, prípadne aj rokovať s francúzskou vládou. Masaryk bral najskôr Štefánikove odvážne myšlienky s rezervou, no v princípe s nimi súhlasil a súhlasil s návštevou Paríža., len čo bude možné nadviazať styk s francúzskymi vládnymi činiteľmi.

Onedlho nato však museli Masaryk aj Beneš odísť do emigrácie. Masaryk však Beneša hneď po príchode do Zurichu upozornil, že postavenie slovanských národov Rakúzsko-Uhorsku je málo známe a že spojenci neprejavujú veľký záujem o československú otázku. Preto sa v spolupráci so zástupcami slovenských a českých emigrantov rozhodli verejne vystúpiť. Tak sa zrodilo vyhlásenie Českého komitétu zahraničného, uverejnené 14. novembra 1915 vo Švajčiarsku, Francúzsku, Rusku a Spojených štátoch amerických, ktoré však nevzbudilo potrebný ohlas - málokto ho vôbec čítal - najmä nie tí, ktorým bolo určené. Štefánik sa však napriek tomu dal na obtiažnu cestu - rozhodol sa, že sa každý deň stretne s aspoň jedným vplyvným novinárom, alebo politikom a pokúsi sa ho presvedčiť, že vznik samostatného Československa v strednej Európe je dôležitý v rámci protinemeckej politiky spojencov.
Onedlho Štefánik predostrel Benešovi nový plán - a to vydávať francúzsky časopis, ktorý by neustále informoval o problémoch Čechov a Slovákov. Spolu s Benešom prediskutovali technické záležitosti, ale Masaryk už mal vymyslený iný plán. V Paríži sa totiž dohodol s historikom Ernestom Denisom na vydávaní žurnálu La Nation Tchéque (Český národ), a tým sa otázka nášho časopisu pre zahraničie vyriešila.
15. februára sa stretli Dr. Blondel, beneš, Štefánik a Deschanel - predseda francúzskeho parlamentu. Ten však mal v otázke československa len vyhýbavú odpoveď.

Milan Rastislav Štefánik ešte pred príchodom Masaryka do Paríža neprestával Benešovi zdôrazňovať, že je potrebné vytvoriť ústredný politický orgán, ktorý by jednak zjednocoval jednotlivé národné organizácie Čechov a Slovákov a jednak navonok prezentoval československé zahraničné hnutie. Najskôr túto funkciu zastával Masaryk sám a dlho otáľal s ustanovením zahraničného orgánu. Vývin situácie si však vyžadoval verejné vystúpenia a prejavy, takže sa Masaryk napokon rozhodol pre troch spolupracovníkov, s ktorými vytvoril Národnú radu krajín Českých. Masaryk sa stal predsedom, Štefánik a poslanec Durich podpredsedami a Beneš generálnym tajomníkom. Názov, na ktorom sa dohodli Masaryk, Durich a Beneš, neskôr zásluhou delegáta Slovenskej ligy v Amerike dr. Štefana Osuského zmenili na Národnú radu Československú. Štefánikova účasť na vytvorení rady, najmä na uznaní jej právomoci francúzskou vládou, bola rozhodujúca.

Neskôr bol Štefánik poslaný do Talianska so zámerom zmierniť naštrbené Srbsko-talianske vzťahy. Štefánik sa však okrem týchto cieľov snažil aj nakloniť Taliansko na stranu Československa. Najtvrdším orieškom bol pre neho taliansky minister barón Sidney Sonnino. Tvrdo zotrvával na protijuhoslávskom stanovisku a opatrne pristupoval k plánu rozbiť Rakúzsko-Uhorsko. Štefánik pochopil, že je potrebné vytvoriť samostatnú československú armádu. Onedlho bol Štefánik poverený navštíviť Rusko v mene Národnej Rady Československej. To vyjadrovalo kladný postoj k vytvoreniu českého kráľovstva. O pár dni nastihla v Petrohrade Štefánika revolúcia. Privítal ju s radosťou, lebo vedel, že by mohla priniesť podporu československých oslobodzovacích snáh. nasledovala návšteva Ameriky, z ktorej sa Śtefánik vracal do francúzska s prvým kontingentom amerických českých a slovenských chlapcov a s krížom dôstojníka čestnej légie. Keď sa Štefánik vrátil do Paríža v polovici novembra 1917, Beneš mal už pre francúzsku vládu pripravený text štatútu o ustanovení československej armády. Vojenská zmluva medzi Národnou Radou československou a talianskou vládou nazvaná KOnvencia je prvým medzinárodným dokumentom, v ktorom sa uznáva samostatný československý štát. Po dlhom období boja za Československo, dostal Štefánik telegram od Šrobára, ktorý súril jeho príchod do Bratislavy. Šrobár sa ho tiež snažil prehovoriť, aby ako dopravný prostriedok použil nie lietadlo, ako mal v pláne, ale vlak. Poukazoval pri tom na časté havárie a nespoľahlivosť lietadiel typu Caproni. Štefánik však trvla na tom, že chce ísť na rodné slovensko lietadlom. Praha i Bratislava netrpezlivo očakávali Milana Rastislava Štefánika. Do Bratislavy bol hlásený jeho príchod na štvrtok a piatok, ale vzápätí bol odvolaný pravdepodobne pre nepriaznivé počasie. Všetko sa udialo 4. mája 1919.

Letisko na Vajnoroch bolo označené veľkým písmenom T, aby lietadlo so Štefánikom sa mohlo nasmerovať na plochu. Keď však dorazil do Vajnorov, bolo zjavne vidieť, že lietadlo najskôr kleslo, ako keby chcelo pristáť na jednom z polí, no potom sa znova zdvihlo do výšky. Mechanik zpálil benzín, aby lietadlo lepšie navigoval, no to zjavne nereagovalo. Zrazu urobilo lietadlo veľký oblúk a rútilo sa strmhlav dolu. Posledný okamih pádu nebolo vidieť, lebo ho zakrývali stromy. Všetci vojaci sa ponáhľali na miesto pádu. Lietadlo medzitým dohorelo a vedľa neho ležal nehybne Milan Rastislav Štefánik, pričom mu krv stekala z nosa. Vo vrecku mu našli list, v ktorom sa lúči so svojou láskou. Na Slovensko a Česko doľahol krutý smútok. Každý si uvedomoval, že odišiel človek, ktorého činy pre svoju vlasť sú také neopísateľné, že ostanú nesmrteľné. Na jeho pamiatku bola postavená mohyla na Bradle od Dušana Jurkoviča.