Jozef Miloslav Hurban životopis

HURBAN, Jozef Miloslav (pseud. Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít
Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) - ideológ a organizátor
slovenského buržoázneho národného hnutia, spisovatel, vydavateľ
a redaktor, historik ( 19. 3. 1817 Beckov, okr. Trenčín - 21. 2.
1888 Hlboké, okr. Senica). Otec Pavol H., ev. farár, matka Anna,
rod. Vorosová. Manželka Anna, rod. Jurkovičová, mal 4 dcéry a 5
synov, z nich a Svetozár H.-Vajanský, Vladimír, Konštantín, Božena,
vyd. Royová ( 1848-1928), matka básnika Vladimíra Roya, Želmíra Mária
( 1852-78), manželka V. Lorenca, Ľudmila, vyd. Fejová ( 1860-86), manželka
Dionýza Feju, Bohuslav.

Základné vzdelanie získal u otca, 1826-30 študoval na mestskej škole v
Trenčíne, 1830-40 na ev. lýceu v Bratislave, 1840 vysvätený za kňaza,
1860 PhDr., ThDr. h. c.

R. 1840-43 ev. kaplán v Brezovej pod Bradlom, od 1843 farár v Hlbokom,
1866 superintendent slov. ev. patentálnej cirkvi.

Od polovice 1835 sa pod osobným vplyvom Štúrovým začlenil do
národnobuditeľskej, literárnej a kult.-organizačnej činnosti bratislavskej
slov. mládeže; so Štúrom najaktívnejší člen Spoločnosti čes.-slovanskej
a po jej zrušení Ústavu reči a literatúry čs. Na stretnutí štúrovskej mládeže
24. 4. 1836 na Devíne prijal slovanské meno Miloslav. R. 1837-40 člen a
popredný aktivista tajného národnodemokratického mladoslov. spolku
Vzájomnosť. Jeho básnické prvotiny zo študentských rokov publikované
sčasti v Hronke a v pražských Kvetoch odrážajú nár. a slovanské povedomie,
ale aj ostrú iróniu proti prospechárstvu, odrodilstvu a konzervativizmu. R. 1839
podnikol vzájomnostnú cestu do čes. krajín, kt. literárne spracoval v nár. a
slovansky angažovanej reportáži Cesta Slováka k bratrům slovanským na
Moravě a v Čechách. Stúpenec idey slovanskej vzájomnosti a čs. kmeňovitosti
J. Kollára; prednášky, básne i prózu písal v bibličtine. V tom čase sa vyhranil
jeho zmysel pre reálne vnímanie a posudzovanie vývinových tendencií
spoločnosti, jej hospodárskych, soc. a kult. problémov a potrieb, kt. sa
stávajú aj hl. katalyzátorom jeho koncepcie slov. a slovanskej otázky, funkcie
historizmu, ideí humanizmu, kritérií estetizmu; ako jeden z prvých štúrovcov
prekonával spoločensky nepriebojnú literárnome-sianistickú ohraničenosť
Kollárovej idey slovanskej vzájomnosti i ume-lú konštrukciu jeho slovanskej
a čs. kmeňovitosti. R.

1837 vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti
Slovákov a ideovo výrazne prispel aj k pokrokovej antifeudálnej angažovanosti
bratislavského centra mladej štúrovskej generácie preberajúcej vedenie
slov. národnoobrodenského a národnoobranného hnutia.

Túto spoločenskú angažovanosť znásobil v 40. rokoch: jeho pôsobením
na Brezovej pod Bradlom a v Hlbokom sa podjavorinský kraj stal hl.
centrom slov. burž. nár. a antifeudálneho hnutia i jeho literárnych, kult.
a spoločenskoemancipačných výbojov. Jeden z hl. organizátorov odporu
proti maďarizačným tlakom v ev. cirkvi, spoluautor petície slov. evanjelikov
na obranu nár. práv (Prestolný prosbopis). Osobnými vystúpeniami na
dištriktuálnych konventoch, ale najmä obrannopole-mickým spisom Únia
sa najviac pričinil o ideové i praktické zmarenie úsilia štachtických nositeľov
maďarizácie v ev. cirkvi spojiť ev. a kalvínsku cirkev. V podjavorinskom
kraji organizoval prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky,
nedetné školy a spolky miernosti. Nár. osvetovú prácu medzi ľudom
propagoval i v osobitnej brožúre. Bezprostredným pôsobením medzi
Ľudom stále hlbšie pozná-val feudálne ohraničenia jeho emancipácie,
čo ho spolu so stupňujúcim sa maďarizačným tlakom v politickom, kult.,
školskom a cirk. živote viedlo k inovácii ideovej výzbroje a protifeudálneho
programového zacielenia slov. nár. hnutia i jeho literárnokult. prostriedkov.
R. 1842 začal v Hlbokom vydávať literárny almanach Nitra, na jeho fare
sa v júli 1843 uskutočnili porady so Štúrom a Hodžom o prijatí
stredoslovenčiny za základ nového celonár. spis. jazyka Slovákov,
al neho vyšiel hl. impulz na prekonanie jazykového rozkolu v slov.
národnoobrodenskom hnutí. Prvý ocenil prínos a význam bernolákovcov
v kodifikácii slovenčiny ako nár. spis. jazyka. V úvode vydania Červenákovho
Zrkadla Slovenska ( 1844) verejne rozviedol ideu kmeňovej, nár. svojbyťnosti
Slovákov a z hľadiska spoločenského vývinu a národno-emancipačných
hľadísk zdôvodnil prijatie štúrovskej slovenčiny za celonár. spis. jazyk,
ako prvý uviedol novú spis. slovenčinu už v 2. roč. svojej Nitry ( 1844),
leda 2 roky pred vydaním Štúrovej kodifikačnej gramatiky. Novú slovenčinu
pokladal nielen za dôležitý nástroj prekonania konfesionálnych hrádzí pri
vytvorení nár. jednoty, ale predovšetkým za hl. prostriedok osvety, vzdelanosti
a kultúry pre široké vrstvy národa, a tým i za znásobenie jeho síl v
národnoemancipačnom a antifeudálnom zápase. Zakladajúci člen a jeden
z najaktívnejších funkcionárov celoslov. literárneho a kult. spolku Tatrín.

Vydavateľskou, osvetovou a národnoorganizačnou činnosťou, ale i literárnou
tvorbou profilujúca osobnosť slov.

literárneho vývinu a kult. úsilí v 40. rokoch
19. stor. Na formovaní štúrovskej básnickej školy sa zúčastnil zväčša
ešte čes. vlasteneckou a Ľúbostnou lyrikou (Písně), hist. epikou
(Osudové Nitry) a i. (niekt. jeho básne boli zhudobnené), ale
predovšetkým presadzovaním nových estetických a ideových kritérií
v básnickej a literárnej tvorbe. V celkovom vývine slov. literatúry pred
burž. revolúciou znamenala oveľa výraznejší prínos jeho prozaická tvorba,
kde po hist. námetoch (Svadba krále velkomoravského, Svatoplukovci,
Olejkár) spracoval i témy zo súčasného života (Prítom-nosť a obrazy zo
života Tatranského, Korytnické poháriky..., Od Silvestra do Troch kráľov)
až po cestopisné črty (Prechádzka po považskom svete) a i. Na podporu
literárnoestetických, kult. a vedec-kých zámerov svojej generácie začal
1846 vydávať v novej spis. slovenčine Slovenské pohľady na vedy, umenia
a literatúru. Okrem literárnych a kult.-osvetových článkov publikoval v nich
svoju bojovnú obranu štúrovskej slovenčiny a rozsiahlu štúdiu Slovensko a
jeho život literárny, kt. položil základy modernej slov. literárnej historiografie
a jej ideového národnofilozofického profilovania.

Počas burž. revolúcie 1848-49 hl. organizátor a programatik slov.
národnorev. a národnooslobodzovacieho hnutia. Marcové konštitučné
prevraty privítal rev.-mobilizujúcou básňou Bije zvon slobody! Na jeho
fare sa 18. 3. 1848 uskutočnila porada slov. národovcov, na kt. vznikol
plán národnorev. mítingov v krajoch Slov. s cieľom vypracovať na základe
požiadaviek Ľudu z jednotlivých regiónov celonár. rev. prog-ram. Na jeho
propagovanie napísal a v apríli vydal revolučný ohlas Bratia Slováci! V
podjavorinskom kraji rozvinul rozsiahlu rev. agitačnú činnosť, kt. vyvrcholila
vo veľkom národnorev. Pud. mítingu na Brezovej pod Bradlom 28.
4. 1848, kde vyhlásili regionálny nár. program tzv. Nitrianske žiadosti
s hlbokou nár. demokratickou a soc. náplňou. Na májovom zhromaždení
predstaviteľov slov. hnutia v Lip-tovskom Mikuláši zastával rev. líniu
koncipovania a presadzovania národnorev. požiadaviek a mal hl. podiel
na hlbokej demokratickosti prijatého celonár. programu, Žiadostí slov.
národa, kt. vychádzali z Nitrianskych žiadostí.

Keď na pokyn peštianskej vlády úrady vydali na neho zatykač,
odišiel do čes. krajín. Na Slovanskom zjazde v Prahe sa zasadzoval
za riešenie štátoprávneho postavenia slovanských a i. národov habsburskej
monarchie na princípoch demokratickej rovnosti a ústavnosti.

Počas
pražského júnového povstania sa zúčastnil v bojoch na barikádach. Po
jeho potlačení odišiel so Štúrom do Chorvátska, Srbska a medzi sriemskych
Srbov, kde organizoval podporu slov. národnooslobodzovaciemu boju
a zúčastnil sa na prípravách ozbrojeného povstania. V septembri 1848
predseda prvého slov. národnopolitického orgánu, SNR a vedúca osobnosť
slov. povstania v podjavorinskom kraji. Od jesene 1848 do leta 1849 jeden
z organizátorov a politických vodcov slov. dobrovoľníkov bojujúcich s
podporou a účasťou Čechov na strane cisárskych armád. Spolu so Štúrom
iniciátor a koncipient dokumentov nastoľujúcich požiadavky štátoprávneho
riešenia slov. otázky v konšti-tučnej monarchii, ako aj petícií na obranu soc.
a hospodárskych záujmov slov. ľudu predkladaných 1849 panovníkovi a
vládnym úradom. Odporcami z mad. vládnúceho tábora a po víťazstve
kontrarev. v Rakúsku i niekt. predstaviteľmi rakúskej vládnej moci
postavený pod policajný dozor a odstavený z politického života.

V zložitých podmienkach bachovského absolutizmu trval na kontinuite
jazykových, literárnych a kult. úsilí štúrovskej generácie zo 40. rokov s
jej nár., spoločenskými a estetickými výbojmi, najmä v Slov. pohľadoch
a v almanachu Nitra; ich ďalšie vydávanie mu upevnenie absolutistického
režimu znemožnilo. Preto sa stále viac obmedzoval na štúdium teol. otázok
a na náboženskú spisbu. Za prácu Náuka náboženství kresťanského mu
univerzita v Lipsku udelila doktorát filozofie. Po páde Bachovho absolutizmu
koncom 50. rokov sa znovu začal verejne angažovať národnopoliticky, ako
aj literárne; po česky napísal a vydal svoju najrozsiahlejšiu prózu Gottšalk.
Na pozadí starej slovanskej hist. látky reagoval na národnopolitické a etické
problémy doby, tento ciel však oslabil utilitárnym narábaním s hist. témou i jej
prlišným teol. ohraničením. Údernejšie reagoval na vnútropolitické premeny
v monarchii zbierkou básní Piesne nateraz, v kt. vyjadril nádej na liberalizáciu
pomerov a na maď. - slov. zmierenie.

V slov. národnopolitickej aktivite memorandových rokov nebol už vedúcou
osobnosťou, ale významne sa zúčastnil na všetkých nár. podujatiach. Na
zmenu vnútropolitickej situácie ako prvý zo Slovákov reagoval vypracovaním
memoranda slov. požiadaviek, kt. zač. februára 1861 odovzdal Min.
vnútra vo Viedni. Žiadal v ňom vyčleniť slov. nár. územie z hist. Uhorska,
zaradiť ho do sústavy ostatných autonómnych či federálnych jednotiek ríše;
pod názvom Slovensko ho mala vo vnútorných záležitostiach riadiť
autonómna nár. vláda a snem.

Spoluorganizátor nár. zhromaždenia
v Martine, jeho aktívny snemov-ník a hl. obhajca Daxnerovej koncepcie
štátoprávneho riešenia slov. otázky prijatej v Memorande slov. národa.
Člen memorandového NV, memorandového vyslanectva, zakladajúci člen
a angažovaný výborník MS, jej delegát na oslavách 300. výročia smrti
M. Šubiča Zrínskeho.

Po neúspechu slov. memorandových akcií sa angažoval v cirk.
politických zápasoch v Uhorsku za uvedenie protestantského patentu z
1859 do života. Na podporu slov. patentálnych ev. cirkví a proti uh.
protestantským autonomistom vydával 1863-75 bojovný časopis Cirk. listy.
Po smrti K. Kuzmányho od 1866 superintendent slov. ev. patentálnych
cirkví; v tejto funkcii však rak.-mad. vyrovnanie 1867 radikálne obmedzilo
jeho boj za posilnenie slov. nár. pozícií na poli ev. cirk. organizácie, ba
prehĺbilo jeho cirk.-náboženský dogmatizmus, kt. stále viac prenášal aj
do oblasti politickej, spoločenskej i estetickej. Tým sa prehĺbili moralizátorské
a dogmaticko-konzeívatívne črty jeho ideového profilu a pôsobenia. Podľahol
ideovému vplyvu farárskeho zamestnania a teologizmu, čo sám v 40. rokoch
pokladal za vážnu prekážku spoločenského progresu slov. politiky. Aj v tom
čase však zaostal nekompromisným bojovníkom za rovnoprávnosť národov,
obrancom práv slov. národa i soc. zápasov slov. ľudu a stúpencom čes.-slov. a slovanskej vzájomnosti. Seriálom článkov Pravdivé slovo a Čomu nás učia
dejiny (Pešťbudínske vedomosti, 1868-69) zo slov. politikov najostrejšie
vystúpil proti princípom rak.-mad'. vyrovnania a uh. národnostného zákona
( 1868), za čo ho na pol roka uväznili vo Vacove a odsúdili na pokutu 400
zlatých. V článku Čomu nás učia dejiny precízne rozviedol definíciu
svojbytnosti slov. národa. R. 1875 ho odsúdili .na 3 mesiace väzenia
za politický článok v Cirk. listoch. Na protest proti zatvoreniu slov.
patronátnych gymnázií a MS i zostreniu nár. útlaku Slovákov chcel
vydaním 2 roč. literárneho almanachu Nitra v češtine ( 1876-77)
demonštrovať staré tradície literárnej jednoty čs. i obnovenie jednoty
spoločného spis. jazyka. Týmto anachronickým krokom ostal však aj v
kruhoch svojich najbližších spolubojovníkov osihotený. V závere života
rekapituloval spomienky na vrcholnú fázu národnoobrodenskej a národnorev.
aktivity štúrovskej generácie spra-covaním rozsiahleho životopisu Ľudovíta
Štúra a hist. pojednania o slov. povstaní 1848 Rozpomienky, kt. na
pokračovanie uverejňovali Slov. pohľady 1881-87.

Poznanie hist.

pohybu, spoločenských úloh doby vedel nielen
povýšiť na ideál, ale ho i programovo stvárniť, a najmä brániť
a presadzovať. Autorita jeho osobnosti presiahla hranice vlastného
národa, nepriateľská propaganda aj historiografia ho vyhlasovala
za vlastizradcu, zapredanca reakcie, kom. agitátora, panslavistického
vezíra, "divého Hurbana", "divého Slováka" a i. R. 1892 mu postavili
na hrobe z verejných zbierok pomník, na odhalení kt. uh. úrady však
zakázali prístup nielen širšej verejnosti, ale i jeho vdove a synovi.

Vydavatel' a redaktor týchto titulov: Nitra 1842, 1844, 1846-47, 1853,
1876-77; Slov. pohľady na vedy, umenia a literatúru, 1846-47, 1851;
Cirk. listy 1863-1874; Listy missionárske 1867-69; Stráž na Sione 1871-72.
Publikoval v časopisoch a i. periodikách: Hronka ( 1837), Květy ( 1838-45),
Čes. včela ( 1842), Slovanský pozorník ( 1842), Jahrbücher für slawische
Literatur ( 1844), Nitra ( 1842-53, 1876-77), Orol tatránski ( 1845-48),
Slov. nár. noviny ( I 845-48), Slov. pohľady ( 1846-51, 1881-87),
Světozor (prík. Slov. novin, 1857), Sokol ( 1861 ), ( 1862-64), Ev. cirk.
noviny ( 1860-61 ), Lipa ( 1862), Concordia ( 1858), Černokňažník
( 1861-62), Cirk. listy ( 1863-75), Slov. čítanka (Černý, 1864-65),
Letopis MS ( 1870), Pešťbudínske vedomosti, Nár. noviny, Stráž na
Sione ( 1871-72), Tábor ( 1870), Slovník naučný (Riegrov), Ruch (1882).