vrstvami ukázal hlbokú priepasť medzi
tým, čo vtedy smerovalo k neodvratnému zániku, no mohlo ešte uškodiť
životnému šťastiu človeka z ľudu, a tým, čo plnohodnotne žilo v plodnej
harmónii medzi láskou a prácou a čo sa aj po tragických otrasoch
zregenerovalo k novému životu. Preto záverečná klenba harmónie
nad nezavinene tragickým príbehom Hanky' a Michala Čajkovcov
vyjadrila jeho ideový nadhľad, vieru v nezničiteľnosť ľud. života.

V sérii menších epických obrazov po Hájnikovej žene stvárňoval idylu
dedinského života oživenú anekdotickým konfliktom susedského sváru
(Bútora a Čútora, 1888), rozklad tejto idyly pod tlakom majetkových
vzťahov, vedúcich až k rozpadu citovej harmónie medzi deťmi a
rodičmi (Poludienok, 1891, Večera, 1892). Prehĺbený zmysel pre
realistickú analýzu psychologickej a sociologickej skladby dedinského
života ho priviedol k vrcholným epickým dielam: eposy Ežo Vlkolinský
( 1890) a Gábor Vlkolinský ( 1897-99) zobrazili proces splývania
drobného zemianstva so sedliackym ľudom, čo otelil do náročnej
umeleckej kompozície, do rozvinutých epických sujetov a do plastických
epických postáv. Uplatnil v nich bohatstvo materiálu a reálií zo života
dolnooravskej dediny (Vlkolín je krycím názvom pre Vyšný Kubín),
kt. však podáva so sociograficky presnou dokumentárnosťou. Cez
obraz Vlkolína umelecky zachytil soc. realitu do veľkého epického
celku, kt. aj pri vnútornej rozpornosti a dramatickej konfliktovosti
životného materiálu kompozične -zvládol na základe poznania logiky
spoločenských vzťahov a ich vývinovej dynamiky. Po presídlení do
Dolného Kubína na zač. 20. stor. sa táto jeho dôvera v poznateľnosť
spoločenských procesov ako celku viditeľne oslabila. Vzdal sa ambícií
vytvárať ďalšie veľké epické kompozície, venoval sa prekladateľstvu
a tvorbe rozsiahlych lyrických cyklov, v kt. však badať trpký tón vyvierajúci
z toho, že si už "nerozumie" s vlastnou nár. spoločnosťou, kt. stále určitejšie
nadobúda morálne i psychické črty trhovej spoločnos-ti. V cykle Stesky
( 1903-08) dosiahla trpkosť nad takýmto vývinom nár. spoločnosti vrchol,
ked' do symbolu "slov. Prometeja", vysunutého do útrpnej osamelosti za
rámec vlastného nár. spoločenstva, otelil poznanie tragického údelu
každého umeleckého úsilia verného etickým ideálom uprostred kapitalistickej
spoločnosti. V znamení tohto pozna-nia potom dokončil svoje dielo v lyrických
cykloch Dozvuky ( 1909-1 I ), a najmä Krvavé sonety, v kt. s pátosom
humanistu reaguje na 1. svetovú Vojnu.

Na sklonku života sa vrátil k dramatickej literatúre ako zrelý umelec, o čom
svedčí tragédia Herodes a Herodias ( 1909). Námet mu poskytol tematický
okruh biblických látok, pričom zdôraznil i jeho reálne hist.