Neprekonateľné vplyvy „vatrizmu“, klamné predstavy o symbióze nacionálneho a sociálneho na základe ľudáckej ideológie ho však v 30. a 40. rokoch priviedli do ľudáckeho tábora. V rokoch fašistickej vlády sa ako umelec odmlčal a prejavoval sa len ako novinár v službách ľudáckej ideológie.
Urbanove časopisecké prvotiny z r. 1920 – 21 (Nešťastník, Už je pozde, V zhone žitia, Vanitas vanitatum, Typograf a.i.), ktoré uverejňoval prevažne vo Vatre a sporadicky aj inde, majú dnes už len dokumentárnu literárnohistorickú hodnotu. Mladý autor v nich hľadal témy a hrdinov vo svojom bezprostrednom okolí, raz dedinčanov, inokedy robotníkov a inteligentov, ale badateľné su aj literárne vplyvy. Z domáchich autorov na jeho začiatky vplývali najmä Kukučín a Vajanský (predovšetkým v románovom pokuse Tiene, ktorý r. 1923 vychádzal na pokračovanie v Slovákovi), v jednotlivostiach i Kalinčiak a Hviezdoslav, zo zahraničných autorov tematicky a krajovo blízky K. Przerwa-Tetmajer a z ruskej literatúry predovšetkým F.M. Dostojevskij a L. Andrejev. Ako primárny však sám autor uvádza vo svojich spomienkach vplyv sociálnorevolučnej symbolisticky ladenej poézie Kraskovej, Adyho, Bezručovej a Wolkerovej. Sú to vplyvy a literárne ovzdušie charakteristické pre nástup celej generácie 20. rokov. Urban však veľmi skoro začal hľadať a ukazovať aj vlastnú literárnu tvár. Už v knižnom debute, v novele Jašek Kutliak spod Bučinky (1922, pod pseudonymom Milko U.), sú v zárodočnom stave obsiahnuté princípy, ktoré predstavujú nosné piliere celého Urbanovho diela. Prejavil sa ako svojrázny talent, čerpajúci energiu z psychickej i spoločenskej skutočnosti, ktorú utvárala oravská príroda a ľudová tradícia. Urbanovi už v tejto prvej väčšej novele nešlo o príbeh, udalosť, ale o vnútorný konflikt postáv, ktorý v transformovanej podobe bol aj súčasťou autorovho konfliktu, jeho sváru so svetom. Markantne sa tu prejavuje i romantický prvok, a to tak v náznakoch tajomnej osudovosti, ako aj v zobrazení Jaška ako človeka „rozdvojeného“, telesne silného, no citovo poddajného až slabého.
Novely z r. 1923 – 24 vydal Urban knižne pod názvom Výkriky bez ozveny až r. 1928. V zbierke je sedem noviel: V súmraku, Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh, Rozprávka o Labudovi, Mičinova kobyla, Tajomstvo Pavla Hrona, Svedomie a Staroba. Už prvá novela V súmraku je typická pre metódu Urbanovej koncentrovanej epiky.