Impulzy prichádzajú zvonka, ale vlastná dráma sa obracia do vnútra dediny, je to dráma jej mravných, spoločenských a životných noriem, ktorú musí prežiť predovšetkým sama v sebe a len v krajných situáciách sa prenáša navonok a na iných. Hoci je to dráma plná tragiky, v konečnom výsledku sa napriek osobným tragédiám končí sebauvedomovaním jednotlivocov i dedinského kolektívu. Prínosom Živého biča do slovenskej románovej spisby bolo práve to, že zobrazil dedinu nie ako uzavretý celok, ale ukázal ju v dramatickom pohybe celého veľkého „vonkajšieho“ sveta. Názov prvej časti románu Stratené ruky symbolizuje neschopnosť aktívneho činu. Svoje „stratené ruky“ medzi prvými nájde vojenský zbeh Adam Hlavaj, ktorý sa v tomto i v nasledujúcom Urbanovom románe stáva akýmsi kvasom dediny, hoci tu nemožno hovoriť o tradičnom hlavnom hrdinovi. Tým je skutočne dedina ako celok, zložený však z výrazných individualít a z výrazných individuálnych osudov. Medzi ne patrí osud Adamovej ženy Evy, ktorú zneužije notár, osud búriacej sa Ilčičky a jej syna a osudy desiatok iných.
Romány Hmly na úsvite (1930) postavami a čiastočne i problémami voľne nadväzuje na Živý bič. V zornom poli však už nie sú len hornooravské Ráztoky a dedinskí ľudia, ale aj slovenské malomesto s fabrikou, s dravo sa prebúdzajúcimi podnikateľmi, a je tu aj Praha s veľkou politikou, no i so silným robotníckym hnutím. V centre je však naďalej jednoduchý slovenský človek, ktorý z politického hašterenia nemá nič a zasa len úporne musí hľadať svoje životné istoty a odpovedať si na otázku, „komu veriť“. Adam Hlavaj si na ňu odpovedá jednoznačne individualisticky: „sebe“. Nie je to však jediný smer, ktorým ľudia hľadajú východisko z chaosu povojnových pomerov. Robotník Sedmík hľadá svoju vieru a istotu v kolektíve a komunizme, ku ktorému ho živelne vedie jeho skúsenosť. Podstatná časť Hmiel na úsvite je komponovaná tak, že odkrýva, ako naozaj všetko – intrigy a špinavosti buržoáznej politiky, ziskuchtivosť, vykorisťovanie, zneužívanie národných i náboženských citov a.i. – vedie čestných ľudí k živelnému komunizmu. Sem smerujú aj autorove sympatie, ale ani on, ani jeho postavy rozhodný krok k uvedomelému chápaniu revolučných procesov neurobia. Naopak, Sedmík, zasypaný v troskách pražskej novostvby, v „betónovom klepci“, svoju skúsenosť a poznanie odrazu mysticizuje, zjaví sa mu Kristus a presvedčí ho, že rozhodujúca nie je skúsenosť, poznanie a zápas, ale náboženská viera. Vo vydaní z r. 1970 autor isté miesta románu a najmä jeho záver prepracoval, čiastočne odmysticizoval.