Marxisticky orientovaná medzivojnová kritika, podobne ako pri Živom biči, ktorý hodnotila v čase jeho vyjdenia veľmi vysoko, aj v Hmlách na úsvite oceňovala Urbanovo umenie, jeho psychologickú hĺbku i analytický pohľad do spoločenských pomerov. Upozornila však aj na to, že Urban nepochopil svet robotníka a tým ani revolučnú perspektívu premeny sveta. Dôsledky sa prejavili v nasledujúcej časti trilógie, v románe V osídlach (1940). Analýza poprevratových pomerov pokračuje, ale zmysel a perspektíva spoločenského pohybu sa strácajú v individuálnych a individualistických aktoch vzbury. Aj skutočný revolučný spoločenský pohyb – napr. štrajk poľnohospodárskych robotníkov – sa v románovej osnove premieňa iba na tragický akt osobnej pomsty skrachovaného študenta Mahúta na ministrovi a veľkostatkárovi Kálnickom. Filozofia osobnej „viery a odvahy“ a permanentého „vykupovania sa“ ľudstva, ktorú vyznáva Mahút a s ním do veľkej miery aj autor, v 30. rokoch však už neposkytovala ani spoločenskú, ani ideovo-umeleckú perspektívu.
V diametrálne odlišných spoločenských i literárnych pomeroch, takmer po dvadsaťročnej prestávke, Urban voľne nadviazal na trilógiu románom Zhasnuté svetlá (1957) a po ňom i jeho pokračovaním Kto seje vietor (1964). V prvom sa sústredil na krátke obdobie od všeobecnej mobilizácie v jeseni 1938 do marca 1939, v druhom na udalosti 40. rokov až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Krutá skúsenosť vojnových rokov i poznanie spoločenského vývinu po druhej svetovej vojne vidli autora od individualizmu založeného na viere, odvahe a „vykúpení“ k uvedomelejšiemu rozoznávaniu, ktoré ideové a politické sily zradili a ktoré sily sa osvedčili ako schopné viesť k skutočnému národnému i sociálnemu oslobodeniu. Ideovo-umeleckou silou a presvedčivosťou sa však tieto romány už nevyrovnali Živému biču. Je v nich dosť povrchného zobrazovania ľudí i udalostí a miestami aj schematizmu. Sila Urbanovho epického talentu sa znova prejavila v jeho memoárovej próze Zelená krv s podtitulom Spomienky hájnikovho syna (1970). Zachytil v nich svoje detstvo od najranejších čias po odchod na ružomberské gymnázium. Spomienky nie sú kronikársky opisné, ale plasticky v nich ožíva svet ľudí pod Babou horou, hájnikov a lesníkov, hornooravských roľníkov a lesných robotníkov. Sú tu však aj výrazné pasáže o Zázrivej, kde Urban tiež prežil časť detstva, o maďarizujúcom gymnáziu v Trstenej a.i.
V ranej mladosti sa Urban pokúšal písať aj básne, publikoval však len jednu (Zavrhnutý, Vatra 1920/21, č. 7), z dramatických pokusov tiež publikoval iba ukážku z hry Otroci predsudkov (Slovenský národ 1925, č.