Individualizmus a ekonomický systém (1948) obsahuje mnohé eseje o probléme socialistickej kalkulácie, skúmajúce rôzne spôsoby (vrátane využitia cien a konkurencie), ktoré socialistické štáty majú k dispozícii, alebo môžu využiť pri riešení problémov efektívnej alokácie zdrojov. Tá istá kniha obsahuje aj ďalšie eseje o podstate filozofie individualizmu a stratégii spoločenských vied. Touto témou sa opäť zaoberal v Kontrarevolúcii vedy (1952). Táto kniha obdivuhodne výstižne a detailne vysvetľuje problémy a chyby, ktoré vznikajú v dôsledku našich snáh používať metódy prírodných vied pri štúdiu sociálnych otázok. Podľa Hayeka sú jednoduché modely prírodných vied ťažko aplikovateľné nielen preto, že spoločnosť je zložitým javom, ale aj preto, že každý jednotlivec, ktorý tvorí jej zložitú štruktúru, je sám o sebe zložitý a presne predvídať jeho správanie je nemožné. Problém každého plánovača spočíva v tom, že "fakty", s ktorými musí pracovať, nie sú konkrétnymi hmatateľnými vecami, ale ide o vzťahy a správanie jednotlivcov, teda o niečo, čo nikto vopred nevie predvídať. Je to len chabý oporný bod pre každú spoločenskú vedu: hoci je možné hovoriť o určitých všeobecných vzoroch správania spoločnosti ako celku, nikdy by sme nemali predpokladať, že ich vieme dokonale predvídať.Cesta do otroctva (1944) je, ako priznáva aj sám autor, politickou knihou. Napriek tomu je to práca vyznačujúca sa veľkým rozhľadom, ktorá dôsledne odhaľuje implikácie socialistickej koncepcie. Dokazuje, že mnohí "demokratickí" socialisti majú utopický ideál, ktorý by bol veľkolepý, ako by ho bolo možné dosiahnuť. Dokonca aj minimum ekonomického plánovania vyžaduje donucovaciu mašinériu na to, aby prinútila ľudí konať určitým spôsobom, podľa plánov, ktoré boli vytýčené. Podľa Hayeka je to recept na despotickú vládu: namiesto rovnakého prístupu k ľuďom musí s nimi socialistický plánovač zaobchádať ako s obyčajnými nástrojmi na splnenie ekonomického plánu. Plánovací úrad čoskoro musí viac a viac ovládať životy a želania jednotlivcov a moc, stelesnená v tomto úrade, priťahuje politických vodcov, ktorí maju menej zábran než socialistickí idealisti. Umiernení socialisti tak zistia, že sú vťahovaní na cestu, ktorú nikto z nich nechcel a len zrieknutím sa svojich ideálov predídu smerovaniu k totalitarizmu.Ústava slobody (1960) je dôkladným preformulovaním základných princípov a praxe liberalizmu v moderných pojmoch. Demonštruje, aká zložitá je spoločnosť, pričom táto zložitosť presahuje schopnosť jednotlivca ju pochopiť, a preto je nemožné spoločnosť plánovať. Individuálna sloboda je pre vývoj nevyhnutne potrebná a každý pokus zakázať slobodu oberá sociálny systém o jeho unikátnu schopnosť efektívne alokovať zdroje a prekonávať nové výzvy a problémy.