Paul GREENGARD
( 1925 ), USA

Nobelovu cenu získal v roku 2000 spolu s A. Carlssonom a E. Kandelom za objavy v oblasti prenosu signálov v nervovej sústave.

Americký biomedicínsky bádateľ Paul Greengard pôsobí na Rockefellerovej univerzite v New Yorku. Napriek vysokému veku pestuje horolezectvo a je známy zmyslom pre humor.

Greengard podobne ako A. Carlsson, celé desaťročia skúmal prenos signálov mozgovými bunkami. Až koncom šesťdesiatych rokov sa mu podarilo objaviť biochemickú metódu, ktorá pomáha vystopovať signály medzi miliardami mozgových buniek. Jeho zistenia boli dôležité na pochopenie účinkov psychofarmák pri liečbe schizofrénie.
Okrem toho objavil presné mechanizmy účinkov dopamínu a radu iných mozgových mediátorov v nervovej sústave, popísal interakciu týchto mediátorov s receptormi na povrchu nervovej bunky a následné kaskády biochemických reakcií a ovplyvňovanie „ kľúčových “ regulačných bielkovín v nervovej bunke.
Greengard demonštroval, ako dopamín a ďalšie transmitéry fungujú. Zistil , že štartujú reťazové reakcie, ktoré vedú k pridávaniu, alebo uberaniu submolekulárnych jednotiek s názvom fosfátové skupiny z jednotlivých bielkovín v nervových bunkách. Tieto zmeny ovplyvňujú schopnosť bunky viesť elektrické signály, a tak prenášať informácie v ich celej dĺžke.


Eric KANDEL
( 1929 ), USA

Nobelovu cenu získal v roku 2000 spolu s A. Carlssonom a P.Greengardom za objavy v oblasti prenosu signálov v nervovej sústave.

Americký biomedicínsky bádateľ židovského pôvodu z Rakúska. Eric Kandel pracuje v Centre pre neurológiu a výskum spávania na Kolumbijskej univerzite v New Yorku.

Aj tento výskumník , podobne ako a A. Carlsson a P. Greengard , sa venoval výskumu prenosu signálov v nervovej sústave, predovšetkým v mozgu. Nadviazal na Greengardové výskumy a posunul výsledky výskumu o niečo ďalej. Sústredil sa synapsy, zakončenia neurónov, ktoré sprostredkúvajú kontakt s ďalšími bunkami. Zmeny v synapsách majú kľúčový význam pre proces učenia a pamäť. Podrobnejšie sa zameral, na biochemické zmeny v mozgu pri vytváraní spomienky – najskôr na morských slimákoch, neskôr na myšiach. Objavil spôsoby, akými možno obmieňať účinnosť synáps pri prenose signálov a ako, ktoré konkrétne molekulárne mechanizmy sa na tomto prenose zúčastňujú. Pomocou experimentálneho modelu, morského slimáka, ukázal, akú ústrednú úlohu zohrávajú zmeny synaptickej funkcie v procesoch učenia a zapamätávania si.