Ich pokusy potvrdili, že myši vlastne nezabíja vírus sám, ale imunitná odpoveď proti nemu – infikované bunky sú napádané lymfocytmi T, ktoré ich zabíjajú v dobe mienenej snahe zabrániť ďalšiemu šíreniu infekcie.
Doherty a Zinkernagel študovali zabíjanie rôznych infikovaných buniek t – lymfocytmi ( dnes sa volajú cytotoxické ) v bunkových kultúrach. Skúšali ako účinne budú lymfocyty T zabíjať infikované bunky pochádzajúce z geneticky odlišných kmeňov myší. Ukázalo sa, že lymfocyty T, ktoré pochádzali z myší určitého kmeňa zabíjajú len infikované bunky, ktoré pochádzajú buď z rovnakého kmeňa, alebo z kmeňov, ktoré sa s nimi zhodujú v tzv. génoch H – 2. O génoch H – 2 sa dovtedy vedelo iba to, že kódujú povrchové proteíny, tzv. antigény. Bolo známe, že existuje veľké množstvo geneticky odlišných foriem týchto „ transplantačných antigénov .
Obidvaja vedci svoje základné pozorovania publikovali v roku 1974.
Dnes je imunológia jedným z najdynamickejších sa rozvíjajúcich odvetví biologických vied.