Eric F. WIESHAUS
( 1947 ), USA

Nobelovu cenu získal v roku 1995 spolu s E. Lewisom a Ch. Nüssleinovou – Volhardovou za objavy dôležitých genetických mechanizmov objasňujúcich vrodené vady.

Americký molekulárny biológ E.F. Wieshaus sa narodil 7.7. 1947. Študoval na univerzite v Notre Dam a doktorát získal na univerzite v Yale. Po ukončení štúdia pracoval v laboratóriu molekulárnej genetiky vo Francúzku a v rokoch 1978 – 81 v Európskom laboratóriu molekulárnej biológie v Heidelbergu. V roku 1981 sa stal asistentom na univerzite v Princetone a o šesť rokov neskôr bol vymenovaný za profesora.
Wieshaus spolu s Nüssleinovou – Volhardovou nadviazali na úspech Lewisových štúdií. Obidvaja sa stretli v roku 1975 v Bazileji a o tri roky neskôr sa zrodil v nich plán identifikovať gény, ktoré riadia včasný zárodkový vývoj drozofily. Na splnenie tejto úlohy museli izolovať čo najviac mutantov, aby mohli opísať celý proces výstavby tela. Z tohto dôvodu kŕmili mušky drozofily vysokými dávkami látok spôsobujúcich mutácie DNA a sledovali abnormálne embrya. Okolo roku 1980 už poznali 139 génov, ktoré boli zodpovedné za vývojové deformácie. Na tento účel museli mikroskopicky „ vyšetriť “ tisíce mušiek a zaznamenať a rozdeliť aj najmenšie detaily. Svoje poznatky a nálezy uverejnili v tom istom roku v časopise Nature pod názvom „ Mutácie, ktoré ovplyvňujú počet segmentov a polaritu u drozily. “
Práca týchto vedcov viedla k základnému objavu, že genetické nástroje formujúce telesne plán sú v celej evolúcií tie isté.


Christiane NÜSSLEINIVÁ – VOLHARDOVÁ
( 1942 ), Nemecko

Nobelovu cenu získala v roku 1995 spolu s E. Lewisom a E.F. Wieschausom za objavy dôležitých genetických mechanizmov objasňujúcich vrodené vady.

Nemecká biologička CH. Nüssleinová – Volhardová sa narodila 20.10. 1942. Vyštudovala biológiu, chémiu a fyziku na univerzite vo Frankfurte. V roku 1973 obhájila doktorskú dozertačnú prácu na univerzite v Tübingene. V súčasnosti pracuje v Ústave vývojovej biológie Maxa Plancka.
Nüssleinová – Volhardová spolu s Wieshausom pokračovali v Lewisových pokusoch a nadviazali na úspechy jeho práce. Obidvaja sa stretli v roku 1975 na univerzite v Bazileji a otri roky neskôr v európskom laboratóriu molekulárnej biológie sa zrodil plán identifikovať gény riadiace vývoj drozofily vo včasnom zárodku.
Vedeli, že musia izolovať čo najviac mutantov, aby mohli opísať cely proces výstavby tela.