Tu skúmal pôsobenie inzulínu na organizmus a dokázal, že inzulínový receptor je lokalizovaný na povrchu tukových buniek. Tu sa venoval aj štúdiu a výskumu hormónov. V rokoch 1981 – 1983 bol profesorom biochémie na ženevskej univerzite. Tu sa venoval skúmaniu štruktúry a funkcie glukagonu. Najväčším jeho úspechom bolo, že v spolupráci s A. Gilmanom sa im podarilo izolovať G – proteín od všetkých ostatných súčastí bunečnej membrány. Potom bolo možné študovať vlastnosti tohto proteínu. Ich objavy sú nápomocné pre pochopenie rozmanitosti ľudského organizmu a toho, prečo ľudské telo niekedy funguje menej dokonalo a človek ochorie.
Gilman tiež dokázal, že G- proteíny fungujú ako časový spínač, ktorý dovoľuje prienik signálu bunky iba pre určitú dobu a môžu meniť svoju schopnosť integrovať so špecifickými makromolekulami tvoriť komplexy. Sú ale dôležitým spojovacím článkom medzi receptormi na bunkovom povrchu a intracelulárnymi efektorovými proteínmi.