Edward B. Lewis a Martin Rodbell životopis

Edward B. LEWIS
( 1918 ), USA

Nobelovu cenu získal spolu s Ch. Nüssleinovou – Volhardovou a E.F. Wieshausom za objavy dôležitých genetických mechanizmov objasňujúcich vrodené vady.

Americký fyziológ E.B. Lewis sa narodil 20.5. 1918. Medicínu študoval na univerzite v Minnesote a na Kalifornskom technologickom inštitúte v Pasadene. Po ukončení štúdií v rokoch 1948 – 49 pracoval ako asistent profesora biológie na Kalifornskom technologickom inštitúte v Posadene a v rokoch 1956 – 66 pôsobil tu ako profesor biológie. Profesor Lewis patrí k priekopníkom vedného odboru, ktorý sa venuje homeotickým génom. Už na začiatku štyridsiatych rokov ako prvý použil pri štúdií embryonálneho vývoja genetický prístup. V roku 1946 začal robiť pokusy na drozofile a všimol si pritom vzácne tzv. hometické mutácie, ktoré nahradzovali jednu časť tela druhou časťou. Týmto výskumom sa zaoberal vyše 30 rokov a jeho výsledky ako aj štúdia tejto problematiky uverejnil v roku 1978 pod názvom „ Génový komplex riadiaci segmentáciu z drozofily “. V práci poukázal na to, že gény ktoré spôsobujú homeotické transformácie sú usporiadané do jednotlivých komplexov po jednom chromozóme a sú polarizované tak, že gény zodpovedné za vývoj hlavy sa nachádzajú na jednom komplexe a gény určujúce vývoj zadočku sú na opačnom.
Do výskumu vývoja zárodku na živočíchov a človeka sa zapojili desiatky vedcov. Aj oni objasnili podobné komplexy ako Lewis, ktoré riadia hierarchicky vývoj zárodku podľa zodpovedného telesného plánu s analogickým usporiadaním homeotických génov. Martin Rodbell
( 1925 ), USA

Nobelovu cenu získal v roku 1994 spolu s A.G. Gilmanom za objav G- Proteínov a ich úlohy v signálnom bunkovom systéme.

Americký fyziológ M. Rodbell sa narodil v 1.12.1925 v Baltimore v rodine obchodníka. Má židovský pôvod. Študoval chémiu na univerzite J. Hopkinsa. Počas vojny slúžil v námorníctve, kde bol rádioperátorom. Po vojne pokračoval v štúdiu. Diplomovú prácu z chémie lipidov robil na Washingtonovej univerzite v Seattli. V roku 1954 získal titul doktora biochémie. Ako postdoktorant odišiel do Urbamy v štáte Illenois, kde pracoval na mikrobiologickom oddelení na projekte biosyntézy chloranfeniklu. V roku 1960 odišiel na univerzitu do Bruselu, neskôr do Leidenu, kde skúmal lipidoproteíny. Po návrate do USA pracoval v Inštitúte pre výskum artritídy a metabolických porúch v Severnej Karolíne.

Tu skúmal pôsobenie inzulínu na organizmus a dokázal, že inzulínový receptor je lokalizovaný na povrchu tukových buniek. Tu sa venoval aj štúdiu a výskumu hormónov. V rokoch 1981 – 1983 bol profesorom biochémie na ženevskej univerzite. Tu sa venoval skúmaniu štruktúry a funkcie glukagonu. Najväčším jeho úspechom bolo, že v spolupráci s A. Gilmanom sa im podarilo izolovať G – proteín od všetkých ostatných súčastí bunečnej membrány. Potom bolo možné študovať vlastnosti tohto proteínu. Ich objavy sú nápomocné pre pochopenie rozmanitosti ľudského organizmu a toho, prečo ľudské telo niekedy funguje menej dokonalo a človek ochorie.
Gilman tiež dokázal, že G- proteíny fungujú ako časový spínač, ktorý dovoľuje prienik signálu bunky iba pre určitú dobu a môžu meniť svoju schopnosť integrovať so špecifickými makromolekulami tvoriť komplexy. Sú ale dôležitým spojovacím článkom medzi receptormi na bunkovom povrchu a intracelulárnymi efektorovými proteínmi.