Vavro Šrobár sa narodil 9. augusta 1867 v Lieskovskej, roľníckej rodine. Študoval na gymnáziu v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici. Pre slovenské národné uvedomenie bol tesne pred maturitou vylúčený zo všetkých stredných škôl v Uhorsku. Gymnázium ukončil v roku 1888 v Přerově. Po maturite odišiel študovať na Lekársku fakultu Karlovej univerzity do Prahy.
V tej dobe sa začína na Slovensku rozvíjať činnosť mladej inteligencie - poslucháčov a stúpencov T.G. Masaryka na pražskej univerzite, ktorí prebrali jeho demokatické názory. Títo slovenskí vysokoškoláci v Prahe porovnávali hospodárske, kultúrne a politické pomery oboch našich národov. Postavili sa do boja za demokratické práva ľudu a presadzovali predovšetkým politickú požiadavku liberálneho meštiactva, ale aj pospolitých vrstiev v Uhorsku v tej dobe – vydobytie všeobecného volebného práva. Priekopníci tohto hnutia medzi mladou slovenskou inteligenciou sa už od začiatkov svojho pôsobenia snažili o založenie takého časopisu, ktorý by sa stal ich skutočným reprezentantom. Ohniskami tohto hnutia sa stali spolky slovenských vysokoškolákov. Najväčší význam z nich mal pražský spolok Detvan, ktorého poprední príslušníci, okrem iných aj Vavro Šrobár, boli prvými priekopníkmi Masarykových názorov na riešenie slovenskej problematiky tak, ako ich sám formuloval. Detvan veľmi úzko spolupracoval s Československou jednotou. Jej pobočky organizovali verejné podujatia na podporu Slovákov v ich zápase proti národnostnému útlaku. Veľkú obľubu v českej verejnosti si získali slovenské kultúrne večery v Prahe. Už v roku 1889 Masaryk navrhol založenie samostatného slovenského časopisu, nezávislého od politiky martinského vedenia Slovenskej národnej strany. Iniciátorom hnutia za založenie takéhoto časopisu sa stal Vavro Šrobár. Časopis sa mal stať orgánom nastupujúcej generácie, ktorá vystúpila s kritikou martinského národnopolitického centra a presadzovala svoj vlastný program. Programová koncepcia vznikla na porade vedúcej osobnosti tejto skupiny Vavra Šrobára s pražským profesorom Tomášom Garriguom Masarykom v Bystričke pri Martine 4. augusta 1897. Po neúspešných rokovaniach na schôdzi mladej inteligencie v Martine, kde sa rozhodovalo o potrebe založenia nového časopisu, ktorý by bol nezávislý od martinského centra Slovenskej národnej strany, stúpenci tejto myšlienky sa hneď obrátili na T.G. Masaryka, aby získali jeho ideovú podporu a pomoc pri zostavení programu nového tlačového orgánu.

Chceli tak vytvoriť v slovenskej spoločnosti podmienky pre posudzovanie otázok politickej orientácie národného hnutia a pre uskutočňovanie praktických krokov pri aktivizácii národne uvedomelých síl v kultúrnej, osvetovej, hospodárskej a sociálnej oblasti. Viedlo ich presvedčenie, že riešenie problémov slovenskej spoločnosti má vychádzať z iných zásad, ako ich predstavovalo vedenie národnej strany a preto pokladali za potrebné kritizovať jeho politickú stratégiu a prax. Výsledkom porady s T.G. Masarykom bolo zostavenie súboru téz, ktoré sa premietli do vlastného programového zamerania časopisu Hlas. Dňa 30. októbra 1897 formuloval Vavro Šrobár na schôdzi spolku Detvan postoj pražských študentov – vysokoškolákov ku kritike, ktorú martinskí činitelia vyslovili k snahám mladej inteligencie vydávať vlastný nezávislý časopis: „ Keďže v Martine nás nesprávne napádajú, že vraj chceme čosi nenárodného, ač žiaden nevedel mi povedať, čo je vlastne národné. Dľa môjho náhľadu každý človek, ktorý k národu prináleží a koná prácu tomu národu prospešnú, koná prácu národnú, keď je človek národný. V Martine si myslia, že národná práca je: písať a rozprávať o národe. My máme opačný pojem, lebo veď nenie národnou prácou zamestnanie snáď z dlhej chvíle, veď ľud milovať, toho totiž, kto je pri ňom, je povinnosťou každého človeka. Prácou národnou rozumieme prácu z lásky vyplývajúcu, pomoc.“
Prvé číslo nového časopisu Hlas vyšlo 30. júna 1898 v Skalici za redakcie Dr. Vavra Šrobára. Jeho podtitul bol: Mesačník pre literatúru, plitiku a otázku sociálnu. O programe okolo časopisu Hlas hovoril Vavro Šrobár takto. Citujem z článku Vavra Šrobára Naše snahy z 1. júla 1898: „Chceme predne a nadovšetko, aby slovenský človek obrodil sa mravne. Žiadame u seba samých nie hmotnú i nehmotnú lož, ale pravdu, nie lieň, lež prácu na osoh blížneho, nie nenávisť, ale lásku k človeku (. . . )
Druhou našou úlohou je: prehľbiť a rozšíriť prácu osvetnú. Prehľbiť osvetnú prácu – znamená vzdelať sa dokonale v svojom odbore, (. . . ) predne zorganizovať sa na tomto poli a spoločne pracovať na pozdvihnutí vzdelanostnej úrovne nášho ľudu (. . . )
(. . . ) vieme dobre, že v terajších okolnostiach maďarská vláda ničím nás nebude napomáhať, a práve preto, že všetko musíme si vykonať sami. A nezabúdajme tiež, že kultúrna práca je našou jedinou zbraňou (. . . ). Nuž napnime všecky mravné sily, aby sme i túto poslednú (. . . ) zbraň nestratili (. . . )
Na poli národohospodárskom pousilujeme sa predovšetkým nadobudnúť si pravdivý obraz o produktívnosti zeme slovenskej, o finančnej sile Slovenska (. . . )
Aby sme mohli pracovať i skutočne politicky, treba nám vykonať najprv množstvo práce inej, nepolitickej.

A to práve ona drabná, neslávna práca na poli mravnosti, osvety a národnieho hospodárstva.“
Po skončení štúdia pracoval ako lekár v Ružomberku, naďalej však ostával aktívnym ako politik i publicista. Podielal sa na redigovaní Hlasu a časopisu Nové časy. Uhorská vrchnosť sledovala každý jeho krok a dvakrát ho žalárovala. Za prvej svetovej vojny patril k najaktívnejším slovenským politikom. Presadzoval politickú aktivitu v zmysle boja za samostatný česko – slovenský štát. Bol slávnostným rečníkom na prvomájovej manifestácii slovenských robotníkov v roku 1918 v Liptovskom Mikuláši. Do svojej reči i do rezolúcie vložil požiadavku vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Za to ho nechala uhorská vláda internovať v Czegléde. Po prepustení sa rozhodol odísť do Prahy, aby sa vyhol prenasledovaniu uhorskou políciou. V Prahe sa stal svedkom vyhlásenia Česko – Slovenskej republiky a bol dodatočne prijatý do Národného výboru československého. Tak sa síce náhodou, ale podľa zásluh stal slovenským mužom 28. októbra. V prvej Československej republike sa Vavro Šrobár stal prvým ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, úlohou ktorého bolo zabezpečiť politické a administratívne začlenenie Slovenska do novej republiky. Bol ešte ministrom zdravotníctva a školstva. Postupne sa však z politickej scény vytrácal. Od roku 1925 bol senátorom, t. j. členom hornej snemovne československého parlamentu. Bola to čestná funkcia, ale nedávala veľký priestor pre aktívnu politickú činnosť.
Vavro Šrobár patril k popredným predstaviteľom politického čechoslovakizmu na Slovensku. Presadzoval názor, že perspektíva slovenského národa je zabezpečená najlepšie tak, keď bude vystupovať navonok ako súčasť jednotného politického národa československého. Takýto postoj mu nemohol zabezpečiť na Slovensku popularitu a hlasy pri voľbách. Tak, ako ho tento postoj vysunul do popredia v októbri 1918, tak ho zas v ďalších rokoch zatláčal do úzadia. Viac ako politike sa venoval práci na bratislavskej univerzite, kde pôsobil ako docent a od roku 1935 ako profesor v odbore sociálneho lekárstva.
Politicky sa opäť začal aktivizovať až v česko- slovenskom odboji za slovenského štátu. Orientoval sa na československú emigrantskú vládu v Londýne. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, postavil sa vtedy 77- ročný na čelo odboja. Stal sa tak, spolu s Karolom Šmidkem, jedným z predsedov Slovenskej národnej rady.
V politickom živote ostal aj po oslobodení. Stal sa ministrom financií, neskôr ministrom pre zjednotenie zákonov. Vystupoval najprv v rámci Demokratickej strany a bol aj členom jej vedenia.

V roku 1946 pred parlamentnými voľbami založil Stranu slobody a bol jej prvým predsedom. Zomrel 6. decembra 1950 v Olomouci, pochovaný je v bratislave.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vavro Šrobár životopis