Organizovali sa tu odborné semináre, prijímali sa návštevy z iných liečební zo Slovenska, ba aj odborníci zo zahraničia sa chodili učiť od profesora Matulaya. Všetko prekvitalo, až kým sa socialistické ministerstvo zdravotníctva nerozhodlo o prevelení prof. Matulaya no východné Slovensko. Profesor Matulay sa však rozhodol bojovať. Vybojoval si na koniec miesto krajského neurológa v Nemocnici s poliklinikou na Bezručovej ulici, kde ale kôli stiesneným podmienkám a zlým vzťahom dlho nevydržal. Jeho posledným pôsobiskom sa stalo mesto Martin a novovzniknutá Psychiatrická klinika, kde zastával funkciu psychiatra. A akú hlbokú stopu tu profesor Matulay zanechal, o tom svedčí zlepšenie prístupu k pacientom, ich voľnejší pohyb po areály, s ktorým mal mimochodom profesor najväčšiu robotu, ale taktiež nová budova a park sú zásluhou tohoto jedinečného muža. K. Matulay, člen viacerých zahraničných spoločností, cieľavedome rozvíjal vedecký výskum a postupne modernizoval aj diagnostiku a terapiu. Napriek pokročilému veku pokračoval vo vlastnom vedeckom programe. Jeho zásadou bolo, že výskum klinického pracovníka má byť zameraný na niektorý z vážnych, nedostatočne známych okruhov z oblasti liečenia vlastných pacientov. Dominantným okruhom odborného a vedeckého záujmu profesora Matulaya bola mentálna retardácia. Vďaka náhode si ju začal hlbšie všímať už od roku 1934. Zásluhy profesora Matulaya pri riešení tohto závažného ochorenia boli nesmierne veľké. Odchodom do dôchodku v úctyhodnom veku sedemdesiatšesť rokov, sa však neskončila pracovná činnosť tohto veľkána Slovenského zdrvotníctva. Hneď po návrate do Bratislavy sa začal zaujímať o tamojšiu situáciu. Už v roku 1982 navštívil Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutú mládež na Lipského ulici. Riaditeľ i celé vedenie sa cítilo poctené záujmom profesora Matulaya o prácu v ústave a preto s veľkou radosťou prijali ponúknutú spoluprácu. Profesor Matulay navštevoval ústav 2 – 3 razy týždenne a štedro rozdával nielen veľmi cenné odborné rady, ale aj sám sa aktívne zúčastňoval praktickej terapeutickej činnosti ústavu. Aj tu prejavil svoj prirodzený a hlboký zmysel pre sociálne cítenie. Roku 1990 bolo na žiadosť vedenia a celého kolektívu pracovisko premenované na Ústav profesora Karola Matulaya. Vyjadrili tým vďaku a úctu nezištnému, neúnavnému lekárovi a vzácnemu človekovi. Oprávnene a bez zveličovania možno povedať, že profesor Karol Matulay zasvätil celý svoj život práci v prospech lepšieho života postihnutých a preto treba o jeho smrti hovoriť s veľkou lútosťou.