Karol Matulay životopis

V malebnej obci Rajec nad Rajčiankou, neďaleko Žiliny sa 11. Októbra 1906 narodil chlapec, ktorý dostal meno Karol. Jeho otec František bol učiteľom. Spolu so svojou ženou Irmou si založili harmonickú rodinu v ktorej, okrem Karola, vyrástli ešte tri ďalšie deti. Karol si uchoval z detstva mnoho živých spomienok, často neradostných. Keď mal osem rokov, vypukla prvá svetová vojna. Otec narukoval a celá starostlivosť o deti ostala na matke. Bolo to ťažké obdobie, ako hovorí Karol. Ako žiak základnej školy bol Karol pozorný, bystrý, pohotový a úspešný. Učil sa dobre, jeho túžba po vedomostiach bola mimoriadna. Na učenie využíval každú vhodnú príležitosť. Pozorne si všímal život, prírodu i ľudí, najmä ľudí. A čo bolo už od mladosti osobité, zaujímal ho najmä duševný život ľudí. Žil ich radosťami, trápil sa ich starosťami, prežíval s nimi bohatstvo ich duševného rozpoloženia. Po skončení základnej školy chcel študovať ďalej. Bolo to nákladné a rodina sa musela uskromniť. A tak prišli stredoškolské štúdiá, ktoré mal veľmi pestré, zaujímavé, rád na ne spomýnal. Gymnázium začal navštevovať roku 1917 v Trenčíne. Po presťahovaní sa rodiny Matulayových do Žiliny pokračoval v štúdiu na dievčenskom reálnom gymnáziu. Ďalšie presťhovanie rodiny smerovalo do Bratislavy. Tu v roku 1924 maturoval na reálnom gymnáziu. Nakoľko reálka bola len sedem – triedna stredná škola, musel po jej absolvovaní ešte jeden rok študovať latinčinu a urobiť z nej skúšku. Po ukončení strednej školy sa rozhodol v štúdiu pokračovať na vysokej škole. Karol sníval, že bude architektom. V tom čase sa však architektúra mohla študovať len v Brne. Matka mu preto navrhla medicínu. Lekárska fakulta v čase jeho maturity pôsobila v Bratislave už päť rokov. Dal prednosť zdanlivo menej významnému, málo preskúmanému odboru – neurológii a psychiatrii. Zodpovedný postoj, nesmierna trpezlivosť, doslova vášeň vstrebávať do seba čo najviac poznatkov, aby mohol neskôr rozdávať, charakterizovali vysokoškolské roky K. Matulaya. Stal sa predsedom Spolku československých medikov. V Bratislave a na Slovensku vôbec to bola prvá vysokoškolská organizácia po vzniku Československej republiky. S ňou boli skoro tridsať rokov nerozlučne spojené stavovské, národné, kultúrne i spoločenské pohyby medikov. Medicínskym odborom, v ktorom našiel MUDr. Karol Matulay svoje optimálne životné miesto a poslanie bola psychiatria a pracoviskom Klinika pre choroby nervové a duševné Fakultnej nemocnice UK.

Tu začal vnikať hlbšie do odbornej problematiky tohto záslužného, ale na začiatku dvadsiatého storočia ešte pomerne málo prebádaného medicínskeho odboru. MUDr. Karol Matulay sa stal počas vojny prednostom Kliniky psychiatrie a neurológie na LFUK. Bol poverený vedením kliniky, prednášaním a skúšaním z psychiatrie. Pred jeho nástupom na túto funkciu pôsobil MUDr. Matulay ako sekundárny lekár. V roku 1934 absolvoval základnú vojenskú službu v Prahe. Keďže už mal na psychiatrickej klinike trojročnú prax, pridelili ho na psychiatrické oddelenie divíznej nemocnice. Po návrate z vojenskej služby dostal na Klinike psychiatrie a neurológie miesto asistenta, neskôr odborného lekára, až sa dostal do vedenia kliniky. Prišiel rok 1945. Jar slubovala nové nádeje. Už dávnejšie cítil, že organizačná práca vyplývajúca z vedenia kliniky mu zaberá príliš veľa času. Nezostávalo mu ho dosť na vedeckú a výskumnú činnosť. Chystal sa tiež vydať sa do sveta, získať nové vedomosti a skúsenosti. Bol rozhodnutý urobiť ďalší skok, predovšetkým vo svojom osobnom raste a vedeckom dozrievaní. A tak od roku 1947 začal pracovať na novom pracovisku. Bola to Psychiatrická liečebňa v Pezinku, ktorú pomenovali: Ústav pre liečenie chorôb mozgu. Organizoval, ordinoval, staval, vylepšoval, zavádzal nové metódy liečby i organizovania života pacientov. Liečebňu zmenil na rehabilitačný, športový areál, ktorý mal futbalové a volejbalové ihrisko a ako prvý v tom čase v celej republike aj trávnatý tenisový dvorec. Už krátko po nástupe do Pezinka sa profesor Matulay rozhodol, že v liečebni sa bude venovať nielen organizačnej, kuratívnej, ale aj vedeckovýskumnej práci. V nej sa profesor zameriaval na oblasť psychiatrie a neurológie, v ktorej ako lekár narážal na najväčšie problémy, kde bola zatiaľ lekárska veda bezmosná, kde bolo treba aspoň uľahčiť utrpenie pacientov a zmierniť následky ochorenia. V Pezinku to bolo široké spektrum detských chorôb. Pozorne sledoval skupinu detí, ktoré boli postihnuté detskou obrnou a následkom tohto ochorenia zaostávali v mentálnom vývine. Už v predvojnovom období sa profesor Matulay zaoberal epilepsiou. V Pezinku sa k tejto problematike opäť vrátil a sústredil sa najmä na epilepsiu detí a dospievajúcej mládeže. Hlbšie si začal všímať súvislosti, resp. časté prípady výskytu oboch ochorení u jedného pacienta: mentálnej retardácie i epilepsie. Zdôrazňoval, že veľkú úlohu pri liečbe zohrávajú aj rodičia, preto ich treba informovať, poučiť a vycvičiť, aby záchvat nebol príčinou strachu, obavy a pocitu viny. Po skoro desaťročnej práci profesora Matulaya sa Psychiatrická liečebňa v Pezinku zmenila takmer na nepoznanie.

Organizovali sa tu odborné semináre, prijímali sa návštevy z iných liečební zo Slovenska, ba aj odborníci zo zahraničia sa chodili učiť od profesora Matulaya. Všetko prekvitalo, až kým sa socialistické ministerstvo zdravotníctva nerozhodlo o prevelení prof. Matulaya no východné Slovensko. Profesor Matulay sa však rozhodol bojovať. Vybojoval si na koniec miesto krajského neurológa v Nemocnici s poliklinikou na Bezručovej ulici, kde ale kôli stiesneným podmienkám a zlým vzťahom dlho nevydržal. Jeho posledným pôsobiskom sa stalo mesto Martin a novovzniknutá Psychiatrická klinika, kde zastával funkciu psychiatra. A akú hlbokú stopu tu profesor Matulay zanechal, o tom svedčí zlepšenie prístupu k pacientom, ich voľnejší pohyb po areály, s ktorým mal mimochodom profesor najväčšiu robotu, ale taktiež nová budova a park sú zásluhou tohoto jedinečného muža. K. Matulay, člen viacerých zahraničných spoločností, cieľavedome rozvíjal vedecký výskum a postupne modernizoval aj diagnostiku a terapiu. Napriek pokročilému veku pokračoval vo vlastnom vedeckom programe. Jeho zásadou bolo, že výskum klinického pracovníka má byť zameraný na niektorý z vážnych, nedostatočne známych okruhov z oblasti liečenia vlastných pacientov. Dominantným okruhom odborného a vedeckého záujmu profesora Matulaya bola mentálna retardácia. Vďaka náhode si ju začal hlbšie všímať už od roku 1934. Zásluhy profesora Matulaya pri riešení tohto závažného ochorenia boli nesmierne veľké. Odchodom do dôchodku v úctyhodnom veku sedemdesiatšesť rokov, sa však neskončila pracovná činnosť tohto veľkána Slovenského zdrvotníctva. Hneď po návrate do Bratislavy sa začal zaujímať o tamojšiu situáciu. Už v roku 1982 navštívil Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutú mládež na Lipského ulici. Riaditeľ i celé vedenie sa cítilo poctené záujmom profesora Matulaya o prácu v ústave a preto s veľkou radosťou prijali ponúknutú spoluprácu. Profesor Matulay navštevoval ústav 2 – 3 razy týždenne a štedro rozdával nielen veľmi cenné odborné rady, ale aj sám sa aktívne zúčastňoval praktickej terapeutickej činnosti ústavu. Aj tu prejavil svoj prirodzený a hlboký zmysel pre sociálne cítenie. Roku 1990 bolo na žiadosť vedenia a celého kolektívu pracovisko premenované na Ústav profesora Karola Matulaya. Vyjadrili tým vďaku a úctu nezištnému, neúnavnému lekárovi a vzácnemu človekovi. Oprávnene a bez zveličovania možno povedať, že profesor Karol Matulay zasvätil celý svoj život práci v prospech lepšieho života postihnutých a preto treba o jeho smrti hovoriť s veľkou lútosťou.