Rakúsky skladateľ Franz Schubert, ktorého otec pochádzal od Králického Sněžníka a matka zo Sliezska, zostal po celý život napoly dieťaťom a napoly bohémom. Mal obrovský hudobný talent, ale, žiaľ, dožil sa iba krátkeho veku – tridsaťjeden rokov. Napriek tomu jeho dielo nie je torzom, lebo autor sa vyjadril naplno. Jeho učiteľom kompozície bol Antonio Salieri, človek, ktorý dosť podstatne znepríjemnil život Mozartovi, ale k Schubertovi sa správal veľkoryso. Mladý Franz bol nižšej postavy, veľmi krátkozraký, pritučný a neobyčajne plachý. Keď sprevádzal interpretov svojich piesní na pódiu, vôbec mu neprekážalo, že spevák zožínal slávu, kým on ako malý človiečik sedel bez povšimnutia pri klavíri. Mal veľa priateľov medzi básnikmi a maliarmi, s ktorými vo Viedni občas aj spoločne býval. Väčšiu časť svojho života prežil vo Viedni, okrem dvoch pobytov (1818 a 1824) v Želiezovciach, kde pôsobil ako učiteľ hudby v rodine grófa Esterházyho. Od skorého rána neúnavne komponoval, len občas si zabafkal z fajky, okolo jednej napoludnie končieval, potom šiel na prechádzku alebo do kaviarne, večer do divadla, alebo sa zabával s priateľmi. Poznal len jedinú veľkú vášeň – komponovanie. Zložil vyše 600 piesní na verše známych nemeckých autorov (Goetheho, Schillera, Heineho, Klopstocka a s ním osudovo spätého W. Mullera), 15 sláčikových kvartet (z ktorých je najznámejšie tzv. Smrť a dievča), 2 kvintety (v kvintete A-dur použil motív z piesne Pstruh), 5 sláčikových trií, oktet, množstvo klavírnych skladieb (madzi najznámejšie patrí Impromptus, Moments musicaux a virtuózna Fantázia s piesňou Pútnik). Okrem 21 klavírnych sonát zložil 8 symfónií. Hoci sa v týchto veľkých hudobných formách nedokázal koncentrovať natoľko ako napríklad Beethoven, napriek tomu sa jeho 4. symfónia c mol (Tragická), 5. symfónia B dur, 7. C dur (Veľká) a 8. symfónia h mol (Nedokončená) pokladajú za najkrajšie diela predromantického obdobia. Tieto diela ležali nepovšimnuté, autorovi súčasníci ich pokladali za ťažké a nezrozumiteľné. Až Schumann a Mendelssohn celý rad rokov po Schubertovej smrti objavili ich veľkosť a nebeskú krásu. Rovnaký osud sprevádzal aj Schubertovu komornú hudbu. Iba jeden kvartet, tri klavírne sonáty a Omša Es dur našli nakladateľa, ktorý bol ochotný zaplatiť nepatrný honorár za ich vydanie.