Aj vďaka tomu, že sa film nakrúal súčasne v nemčine aj v angličtine, Marlene sa stala hviezdou nielen v rodnom Nemecku, ale aj v Amerike.
V rokom 1931 sa Sternberg vrátil do Ameriky. A nepricestoval sám. Prišla s ním aj žena, z ktorej sa rozhodol urobiť hviezdu. To on jej prikázal schudnúť, odfarbriť si vlasy na blond a oholiť obočie. Učil ju, ako sa má pohybovať, líčiť, obliekať a vyjadrovať. Stali sa spolupracovníkmi i milencami. Nakrútili spolu šesť filmov (okrem iných Maroko, Šanghajský expres, Plavovlasá Venuša), ktoré zo Sternberga urobili známeho režiséra a z Marlene bohatú a slávnu hviezdu. Svojim chrapľavým hlasom, podmanivým pohľadom a gracióznymi pohybmi si dokázala získať celý svet. A hoci sa ich cesty po piatich rokoch rozišli, jeho vplyv bol v jej kariére citeľný až do konca. Po rozchode zo Sternbergom však Marlene takmer urobila osudný krok, ktorý by ľutovala do konca života - uvažovala o návrate do Nemecka. Nacisti, ktorí sa medzičasom dostali k moci, jej ponúkali tie najlepšie finančné, existnenčné i hercké podmienky. Okrem oficiálnej propagandy sa jej však do oší dostali aj neoficiálne štvavé kampane proti "hollywoodskym Židom", a to rozhodlo. Jej rozhodnutie zostať v Amerike sa stalo rozhodnutím politickým. Stala sa americkou občiankou a po vstupe USA do vojny odcestovala na európsky front, aby spievala pre amerických vojakov. Pod vojne ju však čakalo veľké sklamanie. Časy záhadných vampov sa skončili a o jej filmový typ nemali režiséri záujem. Občas sa jej ušla väčšia rola (napríklad v Hitchcockovom trileri Hrôza na javisku, alebo v Kramerovom Norimberskom procese), ale svoju predvojnovú slávu už nedosiahla. Starnúca hviezda sa rohodla ešte raz oživiť legendu, ktorú okolo seba vytvorila, speváckou revue so šansónmi, evergreenmi, svetelnými efektmi a nákladnými róbami. Napriek zúfalej snahe sa jej však nepodarilo oklamať čas. Naposledy si zahrala vo filme ako 77-ročná. Jej filmovou derniérou bol film Krásny gigolo, úbohý gigolo z roku 1979. Napriek pokročilému veku však bola stále považovaná za hviezdu, svedčí o tom honorár vo výške 250-tisíc dolárov za dva a pol dňa práce.
Za svoj poslený azyl si zvolila Paríž. "V tejto krásnej krajine môže človek pokojne žiť, pokým si poňho neprídu anjeli," vyjadrila sa o svojej novej domovine. Desať rokov strávila v ústraní, nevychádzala z bytu a okrem pomocnice a rodiny sa s nikým nestýkala. Jej jediným spojivom so svetom sa stal telefón. Nemala záujem, aby ľudia vedeli, že z krásnej, mystickej femme fatale sa stala zhrbená, vráskavá starenka. Trinásť rokov po svojom poslednom vystúpení, 6.