Jeho životopis sa začína dátumom 27. november 1921. Vtedy sa v Uhrovci – v tom istom dome ako vyše sto rokov pred ním Ľudovít Štúr – narodil. Detstvo od svojho štvrtého roku prežil v Strednej Ázii a neskôr v Nižnom Novgorode – vtedy v Gorkom. Jeho rodičia sa totiž rozhodli odísť v prvom medzinárodnom transporte príslušníkov tzv. Interhelpa budovať sovietske Rusko. Mladý Alexander, pôvodným povolaním sústružník – rok po návrate na Slovensko – v roku l939 vstúpil do komunistickej strany. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, spolu so starším bratom Júliusom sa doň aktívne zapojili. Július padol, Alexander bol dvakrát zranený. Účasť v Povstaní vyplynula z jeho prirodzeného humanizmu a demokratického cítenia. Po skončení vojny ho angažovanosť rodičov, ale aj vlastné zásluhy a prirodzené vlastnosti ako komunikatívnosť, záujem o verejné veci a spoločenská aktivita, posunuli do politického života. Od roku 1949 prešiel rôznymi funkciami. V 1968-om stál na čele obrodného procesu a úsilia o socializmus s ľudskou tvárou.
„Mal som intenzívny pocit historickej chvíle a možností, ktoré prinášala. Vtedy som však ešte nedovidel veľkú a hrozivú prekážku na vzdialenom horizonte. Myšlienka, že sme s tým, čo sme chceli dosiahnuť, o dvadsať rokov vpredu, mi v januári 1968 ešte nezišla na um... To, čo Sovieti urobili 20. augusta, mohli urobiť aj skôr. ....Mojím problémom bolo, že som nemal krištáľovú guľu, aby som predvídal ruskú inváziu. Ani v jednej chvíli medzi januárom a 20. augustom som fakticky neveril, že sa to stane.“ - napísal Alexander Dubček neskôr v knihe Nádej zomiera posledná.

Po invázii sovietskych vojsk bol Dubček krátko predsedom Federálneho zhromaždenia a neskôr mimoriadnym splnomocneným veľvyslancom v Turecku. Po roku 1970, keď ho vylúčili z KSČ, pracoval ako mechanizátor v Štátnych lesoch. 18 rokov žil pod dohľadom ŠtB. Naposledy ho zadržali 17. novembra 1989 počas manifestácie v Prahe. V nasledujúcich dňoch patril k najobľúbenejším tribúnom mítingov „nežnej“ revolúcie.

Takmer sedemdesiatročný Alexander Dubček sa v decembri 1989 stal poslancom Snemovne národov a predsedom Federálneho zhromaždenia. Bol stúpencom spoločného štátu, ale domnieval sa, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi treba upraviť na princípe rovného s rovným.