Adolf Hitler životopis

„Vo večnom boji ľudstvo vyrástlo - večným mierom zaniká!“

Adolf Hitler

Prológ.. Braunau je malé pohraničné mestečko ležiace na rieke Inn, ktorá predeľuje dva germánske štáty Nemecko a Rakúsko. Práve tu sa 20. apríla 1889 v rodine colného úradníka Aloisa Hitlera oslavovalo narodenie prvého syna - Adolfa. V dobe, keď malý Adolf prišiel na svet, mal jeho otec už 52 rokov. Bol to typický predstaviteľ úradníka zastávajúceho priemerne dôležitú funkciu - sporovlivý, prísny a pedantný. Všetok čas trávil v práci, alebo pri včelách, ktoré boli jeho veľkou záľubou. O výchovu svojích detí sa príliž nezaujímal. Tieto starosti spočinuli na pleciach jeho o tridsať rokov mladšej manželky Klári Pölzlovej, ktorá bola už jeho treťou ženou.
Problémová povaha budúceho führera nemeckej ríše sa začala prejavovať už od útleho detstva a jeho neochota podriaďovať sa autoritám sa dennodenne dostávala do konfliktu s panovačnosťou otca, ktorý sa pri výchove svojích ratolestí mimoriadne rád uchyľoval k telesným trestom. "Brat otca provokoval na samú hranicu jeho trpezlivosti. Dokázal v ňom prebudiť všetku krutosť a takmer každý deň si vyslúžil bitku.. Matka ho zakaždým utešovala a snažila sa láskavosťou a podobrom docieliť to, čo nezmohla otcova tvrdosť," spomínala neskôr Adolfova mladšia sestra Paula na bratove vzťahy s otcom. Môžeme sa teda právom domnievať, že despotickú povahu zdedil Hitler po svojom otcovi - čo po ňom nezdedil, to otec svojími praktikami vypestoval. No či už bola bitka od otca zaslúžená alebo nie, u matky sa vždy dočkal iba láskavého pohladenia. „Otca som si ctil, ale matku som miloval,“ napísal neskôr vo svojej knihe Mein Kampf.
Mladý Adolf patril k priemerným študentom. Jeho prospech mohol byť lepší, ale na jeho školských výsledkoch sa vo veľkej miere odzrkadľovala jeho tvrdohlavá povaha a sústavné odporovanie. V roku 1900 opustil základnú školu a nastúpil na reálku (Realschule), kam ho proti jeho vôli poslal otec. Adolfovým snom bolo študovať maliarstvo na Viedenskej akadémii krásnych umení, keďže od detstva sa u neho prejavovalo výtvarné nadanie. Otec však chcel mať zo syna úradníka a nie umelca bez perspektívy. Táto názorová nezhoda si vyžiadala svoju obeť - školský prospech mladého Adolfa Hitlera sa prudko zhoršil. Syn sa rozhodol takýmto spôsobom protestovať proti otcovmu rozhodnutiu.

Jediný predmet, o ktorý javil záujem bol dejepis - zvlášť dejiny Nemecka. Na túto tému neskôr prečítal takmer všetku vtedy dostupnú literatúru. Po smrti otca, v roku 1907, sa naskytla mladému Hitlerovi šanca opustiť tak nenávidenú školu a začať štúdium na vysnívanej výtvarnej akadémii. Reálku teda zanechal a plný nádeje sa vybral do Viedne. Prijímacie skúšky však nezvládol a zostal tak bez ukončeného vzdelania. V tom čase prežíval mladý Hitler ťažké obdobie; neúspech v škole znásobila aj smrť milovanej matky (1908), a tak sa opustený potĺkal ulicami Viedne. Keďže nemal ukončenú nijakú školu, živil sa ako nádenný robotník a prespával v nocľahárňach. Neskôr si privyrábal maľovaním pohľadníc a portrétov, ktoré od neho kupovali židovský obchodníci. Hoci sa mu nežilo ľahko, netrel až takú biedu, ako to zvykol vykresľovať v časoch svojho politického vzostupu. Po matke zdedil nejaké peniaze, ktoré mu vyplácala jeho teta v pravidelnom vreckovom. Zo svojej biedy a chudoby obviňoval profesorov, ktorí mu znemožnili ďalej študovať na akadémii. V tomto období si zrejme vypestoval nenávisť voči všetkým intelektuálom, ktorá sa naplno prejavila po jeho nástupe k moci. "Úplná väčšina mojich učiteľov bola psychicky narušená a zopár z nich skončilo ako regulérni šialenci," vyhlásil. Z armády k politike

Výrazná zmena v živote mladého Hitlera nastala po vypuknutí prvej svetovej vojny. Okamžite sa prihlásil k vojsku, avšak odmietol bojovať na strane Rakúsko-Uhorska. Musel preto požiadať bavorského kráľa Ludwiga III. o povolenie obliecť uniformu nemeckej armády. Jeho podivnej žiadosti bolo vyhovené a bojachtivého mladíka pridelili k 16. bavorskému záložnému pešiemu pluku, kde slúžil ako spojka a kuriér. Počas vojny sa dočkal Hitler niekoľkých vyznamenaní - v roku 1914 mu bol udelený Železný kríž druhej triedy a v roku 1918 dokonca Železný kríž prvej triedy za údajné zajatie 15 Francúzov. Koncom vojny bol zasiahnutý plynom a takmer prišiel o zrak. Správa o podpísaní prímeria ho zastihla v nemocnici a hlboko zasiahla. Nedá sa povedať, že by Hitlerovi chýbala odvaha, ale počas svetovej vojny to nedotiahol ďalej než na desiatnika. Vojaci, ktorí s ním slúžili skonštatovali, že o povýšenie ani záujem nejavil. Hitler už vtedy pôsobil dojmom podivína, ktorý bol vo voľných chvíľach zahrabaný v knihách. Jediný tvor, s ktorým si rozumel bol biely teriér Foxl. Napriek tomu však patril k veľmi spoľahlivým a oddaným vojakom, preto sa po vojne dostal do novej, zredukovanej armády Weimarskej republiky.

Pre jeho mimoriadne rečnícke schopnosti bol poverený sledovaním politických strán v Mníchove. Ako tajný agent reichswehru sa tak zúčastňoval na zjazdoch rôznych pravicovo orientovaných strán. Vláda sa totiž obávala boľševickej revolúcie a keďže jej armáda nemohla disponovať väčším počtom mužov než 100.000, rozhodla sa vytvoriť tzv. „čierny reichswehr“ a vyzbrojiť úderné oddiely pravicových strán v Nemecku. Tak sa Hitler po prvýkrát zoznámil s doposiaľ nevýraznou Nemeckou robotníckou stranou (Deutsche Arbeiterpartei - DAP), ktorej cieľom bolo zvrhnutie kapitalizmu, židovstva a internacionalismu. Táto strana ho oslovila natoľko, že sa stal v roku 1919 jej členom. Strhujúce prejavy energického tridsiatnika vlákali do strany mnoho nových členov, a tak 29. januára 1922 vystriedal vo funkcii najvyššieho predstaviteľa strany nevýrazného Antona Drexlera. Následne premenoval stranu na Národno-socialistickú nemeckú robotníckú stranu (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei - NSDAP) a na všetky významné posty dosadil svojích ľudí. Straníckym symbolom nacistov sa stal staroveký germánsky ornament, počase známy ako hákový kríž. Politické zhromaždenia národných socialistov ochraňovali ich súkromné polovojenské oddiely Sturmabteilung (SA), ktoré vznikli z tzv. „Freikorpsov“, kde slúžili veteráni z prvej svetovej vojny, ktorí nemali to šťastie a nedostali sa medzi 100.000 vybraných mužov reichswehru. Ich úlohou bolo okrem iného napádať zhromaždenia ostatných politických strán, hlavne komunistov a sociálnych demokratov. Postupne sa tieto oddiely rozrástli a pretransformovali na malú armádu. Jej príslušníci nosili hnedé košele, jazdecké nohavice a vysoké čižmi. Rukávy im zdobila čierna páska s bielym hákovým krížom. Počas nedieľ veľkolepo pochodovali ulicami nemeckých miest a dedín a zanedlho sa stali známi svojími disciplinovanými prehliadkami. Okolo Hitlera sa vytvoril úzky okruh jeho verných, do ktorého patrili napríklad Rudolf Hess, Hermann Göring, alebo tiež Ernst Röhm. Schádzali sa v Göringovom dome na predmestí Obermenzigu, ktorý sa stal centrom spoločenských aktivít nacistov. Hitler tu trávil mnoho večerov rečnením o svojích plánoch, zatiaľ čo ostatní popíjali a fajčili. Ďalším obľúbeným miestom bol hostinec Frauenkirche, kde sa nacisti pravidelne schádzali, pili pivo, preberali politiku a spievali národné piesne. Na týchto spoločných stretnutiach vznikol aj názov „Klobásová spoločnosť“, ktorým sa označovala skupina okolo Hitlera. Práve tu v kamarátskej atmosfére naplánoval Hitler prevrat, ktorým chcel zvrhnúť republiku.

V tej dobe sa tešili nacisti popularite po celom Bavorsku a ich členská základňa sa rýchlo rozrastala. Medzi významných členov strany patril aj hrdina z čias svetovej vojny generál Ludendorff, ktorý sa stal akýmsi maskotom nadchádzajúceho Hitlerovho pokusu o puč. Pre úspech prevratu potreboval mať Hitler istotu, že sa nedostane do konfliktu s políciou a armádou a taktiež potreboval silného spojenca, ktorým sa mal stať Gustav Ritter von Kahr - vodca bavorskej vlády, s ktorým sympatizovali viacerí vplyvní ľudia, ale hlavne náčelník bavorskej polície von Seisser. Generál Ludendorff využil svoje styky na najvyšších miestach reischwehru a oznámil Hitlerovi, že nadobudol pocit, že armáda nebude robiť problémy, alebo aspoň nebude stáť v ceste. Ostávalo už iba prehovoriť von Kahra, aby sa pridal k nacistom. 8. novembra 1923 vtrhli na zhromaždenie jeho prívržencov v mníchovskom hostinci Bürgerbräukeller nacistické úderné oddiely SA a obkľúčili budovu. Pomedzi tlačiacich sa ľudí sa k pódiu predral Hitler mávajúc pištoľou, obklopený telesnou strážou. „Ak nebudete ticho, nechám priniesť guľomety!“ zakričal údajne na burácajúci dav, ktorý mu okamžite začal venovať pozornosť. Predniesol svoje požiadavky a odprezentoval svoje plány. Charizmatický Hitler si okamžite získal priazeň prizerajúcich sa ľudí. Potom pomocou vyhrážok, prosieb a sľubov získal súhlas aj samotného von Kahra a jeho stúpencov. Keď však spokojný Hitler hostinec opustil, von Kahr a ostatní sa zhodli na tom, že nič také ako puč po boku nacistov nepripadá do úvahy a okamžite informovali bavorskú políciu a armádu. 9. novembra 1923 sa na svoj víťazoslávny pochod dal ničnetušiaci trojtisícový oddiel SA na čele s generálom Ludendorffom, Hitlerom a Hermannom Göringom. Pre poistenie celej akcie zajali nacisti počas noci zopár významných ľudí, ktorých použili ako rukojemníkov prevratu. Prvý stret s policajnými jednotkami sa odohral na moste Ludwigsbrücke, avšak rukojemníci sa osvedčili, a tak mohli nacisti pokračovať ďalej. Na námestí Odeonplaz však také šťastie nemali. Bavorská polícia dostala rozkaz od samotného generála von Seeckta, aby zastavili vzbúrencov za každú cenu. Prvý výstrel padol z radov SA a po ňom vyhasol život jedného z policajtov. Následne sa rozpútala prestrelka. Göring bol zasiahnutý do oblasti slabín a prvú pomoc mu paradoxne poskytol židovský obchodník. Neskôr sa mu podarilo z Nemecka ujsť a vyhnúť sa tak väzeniu. Generál Ludendorff s hrdo vztýčenou hlavou vpochodoval policajtom rovno do náruče.

Hitlerovi zachránil život jeden z jeho telesných strážcov, ktorý ho chránil vlastným telom, pričom sám zahynul. Pritom však spadol tak nešťastne, že mu vykĺbil rameno. Nevydarený puč stál nacistov 14 obetí - prvých mučeníkov NSDAP a vznikol nový pojem „Blutfahne“ (vlajka krvi), ktorý označoval posvätnú, krvou pokropenú nacistickú zástavu. Na druhý deň bol Hitler zatknutý a odsúdený. Avšak sudca bol pravicového zmýšľania, a tak mu udelil mimoriadne nízky trest päť rokov, no v skutočnosti si v landsberskom konfortnom väzení posedel iba deväť mesiacov. Tie využil na napísanie svojho literárneho diela s názvom Mein Kampf, ktoré sa neskôr stalo akousi nacistickou bibliou /Adolf Hitler: Mein Kampf/. Keď po necelom roku opustil múri väznice, našiel stranu v troskách. Ale netrvalo dlho, kým jej činnosť opäť obnovil. Vodca

Očarený udatnosťou svojej telesnej stráže počas „mníchovského prevratu“ sa rozhodol Hitler vybudovať ochranné oddiely, ktorých zmyslom by bola ochrana jeho osoby. Príslušníci Schutzstaffel (ochranný oddiel - SS) boli starostlivo vyberaní podľa prísnych kritérii. Mohli sa nimi stať iba muži vo veku 23 až 35 rokov, vysokí aspoň 180 cm s čistým registrom trestov. Vodcom SS sa stal Heinrich Himmler, ktorý si zvlášť potrpel na árijský pôvod a vzhľad jeho zverencov. Esesmani nosili čierne uniformi a v znaku mali lebku s prekríženými hnátmi. Ich činnosť sa spočiatku zameriavala iba na Hitlerovu ochranu, ale po čase sa z SS stala obrovská organizácia s rôznymi oddeleniami, napr. jednotky armády Waffen-SS, tajná služba SD alebo neslávne známe popravčie čaty „Einsatzgruppen“. Krach na newyorskej burze a následná hospodárska kríza iba Hitlerovi nahrali do kariet. Nových členov nachádzajúcich v charizmatickom zachrípnutom mužovi vidinu lepšieho života neustále pribúdalo a prvé výsledky sa onedlho dostavili - spolu s komunistami a sociálnymi demokratmi sa v roku 1930 nacisti dostali do vlády. Takmer štvrťmilióna registrovaných členov zaručilo v septembrových voľbách Hitlerovi 107 kresiel v parlamente. Medzi reichswehrom a jeho oddielmi SA vypukla studená vojna. Nemecká armáda mohla disponovať iba 100.000 mužmi, kdežto rady SA sa pod vedením ambiciózneho pedofila Ernsta Röhma nebezpečne rozširovali. Vláda sa obávala možného prevratu, o aký sa už Hitler s pomocou SA raz pokúsil. V roku 1932 mali jeho úderné oddieli takmer 400.000 členov a stali sa pre Weimarskú republiku nočnou morou. Terorizovali židovské obyvateľstvo, zvádzali pouličné bitky s komunistami a sociálnymi demokratmi, páchali výtržnosti a po čase si vyslúžili prezývku „hnedá zberba“.

Ich rast a vyčíňanie donútili kancelára Heinricha Brüninga zakázať všetky polovojenské oddieli v krajine. Nasledujúce parlamentné voľby však znamenali zmenu; nacisti získali až 239 kresiel a nový kancelár Franz von Papen (Katolícka ústredná strana) opäť SA povolil, aby si získal ich priazeň. Týmto krokom si však znepriatelil armádu, a to sa stalo osudným nie len jemu, ale aj celej Weimarskej republike. Prezident Hindenburg, veterán a hrdina pruských vojen, nakoniec na radu ministra obrany Kurta von Schleichera v januári 1933 vymenoval za nového nemeckého kancelára ambiciózneho Hitlera. Starý prezident sa však nijako netajil s tým, že Hitlerom a nacistami vôbec opovrhoval. "Mám urobiť z toho človeka kancelára? Spravím z neho poštmajstra a môže oblizovať známky s mojim portrétom," nechal sa svojho času počuť. Nakoniec však predsa zmenil svoj postoj a umožnil skrachovanému rakúskemu umelcovi zasadnúť do kancelárskeho kresla. Hitlerovi sa splnil sen - stál v čele Nemecka a to dokonca ústavnou cestou. To, čo sa dialo po jeho vymenovaní však už s ústavou veľa spoločného nemalo.