Benito Mussolini životopis

Narodil sa ako syn vidieckeho kováča Alessandra Mussoliniho v dedine Dovia pri meste Forli. Otca v jeho anarchistickej kariére nenasledoval a v roku 1901 sa stal učiteľom. O rok neskôr začal zarábať vo Švajčiarsku ako novinár a redaktor. V tom istom roku vstúpil do socialistickej strany. Vo Švajčiarsku, kde ho ovplyvnili teórie Nietzscheho, Bergsona a Sorela, žil do roku 1904. Potom vo vlasti absolvoval vojenskú službu. V rokoch 1902 – 1904 bol veľmi aktívny v socialistickej strane – vydával socialistický časopis, bol riaditeľom ústredného orgánu socialistickej strany Avanti. V roku 1914 bol zo strany vylúčený. Z politickej scény však nezmizol a od začiatku I. svetovej vojny presadzoval vstup Talianska do konfliktu a ako správny vodca vo vojne sám v rokoch 1915 – 1917 bojoval. Roku 1919 založil militantnú protirevolučnú a teroristickú organizáciu Fasci di Combattimento, ktorá sa v roku 1921 premenila na fašistickú stranu. Vytýčil ideu obnovy rímskeho impéria. Roku 1922 zinscenoval „pochod na Rím“, t.j. štátny prevrat a zaviedol diktátorský režim. V roku 1928 bola formálne zostavená Veľká fašistická rada. Od roku 1926 vystupuje ako neobmedzený vodca – duce (čítaj - duče)
Vo všetkých štátoch , ktoré predtým viedli vojnu, sa ľuďom žilo veľmi ťažko. Zbrojárske továrne stratili objednávky a začali prepúšťať, muži sa vracali z frontov a nenašli zamestnanie. Vlády tlačili stále nové peniaze, čím všetok tovar veľmi zdražel a peniaze strácali hodnotu. Podpory v nezamestnanosti a v chorobe ešte neexistovali. Jednoduchí ľudia začali strácať trpezlivosť, vychádzali do ulíc, usporadúvali verejné zhromaždenia a žiadali nápravu. Takáto situácia bola aj v Taliansku. Hoci patrilo k víťaznej Dohode, v krajine nevládla spokojnosť. Nacionalisti dávali otvorene najavo nesúhlas s malými územnými ziskami. Objavili sa hospodárske ťažkosti. Mnohí politici sa snažili získať pod svoj vplyv nespokojných Talianov tým, že im núkali rôzne recepty na nápravu. Nacionalisti žiadali, aby vláda bojovala proti svojmu novému susedovi – Juhoslávii a odňala mu územie, na ktorom žili aj Taliani. Socialisti zase organizovali robotnícke štrajky, aby podnikateľov prinútili zvýšiť mzdy. Ani jedni, ani druhí však nemali úspech.
Vtedy sa na politickej scéne objavil Benito Mussolini, muž, ktorý sa chcel za každú cenu dostať do vysokej politiky.

Vedel, že v modernom štáte vedie cesta do politiky cez parlament, preto začal zvolávať verejné zhromaždenia a sľubovať, že všetky problémy vyrieši, len čo sa dostane k moci. Zavedie vraj vládu silnej ruky, ktorú budú všetci poslúchať. Robotníkom sľuboval lepšie mzdy, nezamestnaným prácu, podnikateľom vyššie zisky, jednoducho sľuboval všetkým všetko. Keďže ľudia už boli unavení večnými štrajkami a demonštráciami, mnohí jeho sľubom uverili. Zakrátko sa okolo neho zoskupili muži a mladíci, ktorí sa začali obliekať do čiernych uniforiem a dali si meno fašisti. Mussolini z nich vytvoril fašistickú stranu, ktorej cieľom bolo získať všetku moc v štáte. Časť fašistov vytvorila polovojenské ozbrojené organizácie, ktoré vyvolávali na uliciach sústavné bitky a prepadávali príslušníkov iných, najmä robotníckych strán. Mussolini teror v uliciach zámerne stupňoval a sľuboval, že len čo zveria vládu jemu, nastolí všade pokoj a poriadok. Po dvoch rokoch nepokojov taliansky kráľ v októbri 1922 naozaj poveril Mussoliniho, aby zostavil vládu. To bol na niekoľko desaťročí koniec demokracie v Taliansku. Mussoliniho fašistická strana odstránila všetky občianske práva a slobody, podriadila si celé vedenie štátu, súdnictvo, školstvo, kultúru a začala ľuďom predpisovať aj to, čo si majú myslieť a ako sa majú správať. Svojich politických protivníkov postavila pred mimoriadne súdy, kde sa vôbec nemohli obhajovať. Väčšina bola odsúdená na 20 rokov straty slobody. Mnohí boli odkázaní žiť na opustených Liparských ostrovoch. Situácia v Taliansku podobne ako v Rusku naznačovala, že v mnohých európskych štátoch sa po vojne demokracia neudrží. Bol to varovný signál, ktorého dosah si málokto uvedomoval. Diktátor Mussolini sa pripravoval aj na vojnu. Obeťou talianskej agresie sa roku 1936 stala Etiópia a roku 1939 Albánsko. V noci zo 17. na 18. júla 1936 sa začala občianska vojna v Španielsku. Fašisti na čele s generálom Francom začali povstanie v španielskom Maroku, na Baleároch a Kanárskych ostrovoch. Povstanie sa neskôr rozšírilo na ďalšie krajiny. Hitler a Mussolini poskytli Francovi vojenskú pomoc. V roku 1940 zaútočil Mussolini aj na Francúzsko a neskôr aj proti SSSR (Svaz sovietskych socialistických republík) a jeho spojencom. Hlavné ciele talianskych armád boli hlavne v Severnej Afrike. V roku 1943 Mussoliniho zvrhli a zatkli kráľovi prívrženci. Ale Hitler vyslal oddiel na jeho vyslobodenie, čo sa aj podarilo. Po oslobodení vyhlásil 18.9.1943 v severnom Taliansku Republiku Saló. Na konci II. svetovej vojny v roku 1945 bol zatknutý spojeneckými mocnosťami, z väzenia sa pokúsil utiecť, ale bol zabitý. .