Sokrates životopis

Sokrata považujú mnohí ľudia za otca gréckej filozofie a filozofie vôbec. Kto však Sokrates bol a aké sú jeho skutočné zásluhy? Narodil sa roku 469 p. n. l. V mladosti sa snažil kráčať v šlapajách svojho otca Sofroniska, ktorý bol sochárom. No hmotné zobrazovanie podoby človeka a sveta mu zrejme dlho nestačilo a svetom okolo seba a zvlášť človekom sa začal zaoberať oveľa hlbšie. Významnú úlohu v jeho živote zohrala zrejme aj jeho matka Fairnareta, ktorá bola pomocníčkou pri pôrodoch a Sokrates aj svoje umenie nazval podľa nej “maieutikou“ –čiže umením, ktorým ako pôrodná baba pomáha skrytej pravde prejaviť sa v človeku.
Význam Sokrata medzi ostatnými antickými filozofmi spočíva najmä v tom, že ako prvý prestal chodiť s „hlavou v oblakoch“ a za objekt svojho filozofického záujmu si určil človeka a nie prírodu, pretože ako sám tvrdil-„Krajiny a stromy ma nemôžu nič naučiť, ale ľudia v meste áno!“ To aj vysvetľuje, že Sokrates nepociťoval potrebu vzdaľovať sa z rodných Atén s výnimkou niekoľkých vojnových ťažení, pri ktorých bol mimochodom veľmi statočný a silný. Vynikal aj veľkým zmyslom pre spravodlivosť a riskoval aj svoj život, ak sa bolo treba zastať nevinného. Spravodlivosť sa mu stala nakoniec aj osudnou. Keď bol aténskym súdom bol odsúdený na smrť, radšej vypil čašu jedu v kruhu svojich priateľov, ako by sa pokúsil zachrániť si život možným útekom do cudziny.
Kedže Sokrates sám nič nenapísal, o ňom, jeho živote a diele sa dozvedáme z troch prameňov: od Aristofana, Xenofana, ale hlavne z Platónových dialógov. Sokrates vystupuje v Platónových Dialógoch ako hlavná osoba a v tejto súvislosti sa nám zjavuje problém čo Sokrates skutočne povedal a čo mu do úst vložil Platón.
Sokratovým heslom a zároveň filozofickou metódou bolo „Poznaj sám seba!“ a na základe tohto hesla si za metódu výučby zvolil dialóg. Sokrates sa zo svojimi filozofickými problémami a otázkami hrajúc na nevedomého obracal s prosbou o radu, či vysvetlenie na obyčajných ľudí, ktorých stretal na uliciach a na trhovisku. Takto si narobil aj dosť nepriateľov. Vyplývalo to z toho, že dať sa do reči zo Sokratom znamenalo odhaliť „v plnej kráse“ svoju nevedomosť, čo sa mohlo skončiť aj verejnou blamážou.
Dialóg sa zväčša skladal z dvoch častí. V prvej tzv. negatívnej, či deštrukčnej zložke si Sokrates najprv vypočul spolubesedníkove argumenty či úvahy a navodil dojem, že mu majú naozaj poskytnúť cenné poučenie.

V nasledujúcej časti však všetky tieto spolubesedníkove ustálené predstavy, zavedené pojmy a vôbec takmer všetky jeho nekriticky prijaté a zastávané názory spochybnil a pomaly ich vyvracal. Účastník dialógu bol takto nútený svoje názory stále upravovať, premýšľať a hľadať nové východiská. V súvislosti s tým aj Hegel povedal: „Filozofia musí vôbec začínať tým, že otriasa všetkým daným, aby odtiaľ viedla k premýšľaniu!“ Táto Sokratova irónia mala za cieľ relativizovať všetky besedníkove názory a tak ho priviesť k poznaniu, že vlastne nič nevie.
Druhou fázou dialógu bola tzv. konštruktívna fáza, v ktorej Sokrates pomáhal pri akomsi duchovnom pôrode človeka. Sokratova pozícia tu bola taká, že besedník sa od neho v podstate ničomu nenaučí, ale Sokrates mu pomáha k tomu, aby na určité skutočnosti prišiel sám. Aj názor Skrata bol, že on iba druhým pomáha nájsť pravdu, ale sám ju nepozná. Sokrates si takto vlastne vyložil výrok Pythie z delfskej veštiarne, ktorá povedala: „Nikto nieje múdrejší, ako Sokrates.“ Tento výrok si Sokrates vyložil tak, že od ostatných ľudí je múdrejší jedine o to, že si je svojej nevedomosti plne vedomý. Na rozdiel od Xenofana, Platón kladie Sokrata skôr do polohy človeka, ktorý nedospeje k žiadnym výraznejším záverom, ale skôr nám ukáže, ako to s vecou nieje. Ako povedal prof. Kronska: Sokrates zavrhuje všetky doterajšie kritériá- tradíciu, obecnú mienku, empíriu, logické odvodzovanie v prospech jedného jediného kritéria, a to individuálneho vedomého hodnotenia. Na poli etiky bolo základným Soktratovým cieľom čeliť sofistickej relativizácii morálnych hodnôt a snaha zistiť, čo je v mravnom zmysle pre všetkých rovnako závezné a všeobecne platné. Usiloval sa dosiahnutie ARETÉ, čo sa zvykne prekladať ako cnosť, alebo zdatnosť, ale čo malo podľa neho zároveň význam schopnosť, zdatnosť, dokonalosť, jedinečnosť, ale nebolo to celkom vo význame budúcich kresťanských hodnôt. Dosiahnutie zdatnosti (cnosti) je u Sokrata spojené s dosiahnutím blaženosti (EUDAIMONIA). Zdatnosť je u Sokrata skôr niečím ako rozumné úsilie o dobro a nie relatívnym dobrom, ktoré je pre každého iné, ale dobrom absolútnym.
Na rozdiel od Sokrata sofisti pojali zdatnosť v dnešných slovách ako “komerčný úspech“. Zdatný bol ten, kto mal spoločenský úspech, peniaze, moc a slávu.. Teda bežné poňatie zdatnosti u sofistov bolo spájané najmä s mnohými celkom utilitárnými a praktickými záležitosťami, ako získanie prestíže, spoločenského postavenia a majetku. Sokrates ako protiváhu k ich hodnotám kladie svoj výklad zdatnosti, ktorý je zameraný výhradne na sféru duchovných a mravných hodnôt. Prirovnáva ich ku geometrickej rovnosti.

Rovnako ako určité všeobecne závezné a platné geometrické pravidlá platia všade, platia aj Sokratove morálne pravidlá a zásady. Šlo mu predovšetkým o to, čo nazýval starostlivosť o dušu (EPIMELEIA TÉS PSYCHÉS). Čo pod tým Sokrates rozumie vysvetľuje najlepšie v jednej z najlepších častí jeho obrany pred súdom. Sokrates tu vo svojej krásnej reči zdôrazňuje, že na svojich hodnotách bude trvať neustále a nevzdá sa ich ani za cenu smrti. V otázke etiky zastával Sokrates stanovisko krajného "etického intelektualizmu" , čo znamená, že každý, kto vie čo je dobro nemôže inak, ako toto dobro konať. A naopak - zlo konajú ľudia len preto, že nevedia čo je dobré. Sokrates takto zrovnáva vedomie o dobre a konanie dobra. V Sokratovom inak prísne racionalistickom učení je však aj jedna stránka, ktorá je k ostatnému učeniu značne inkonzistentná. Sokrates bol presvedčený, že od malička pôsobil na neho rovnako ako na ostatných ľudí určitý varovný hlas, ktorý ho napomínal ako má konať, čo je dobré a čo nie. Tento vnútorný hlas nazýval DAIMONION. Dnes nieje celkom jasné, čo pod týmto pojmom myslel. Ale na výklad tohto pojmu by sme zrejme museli použiť slovaá ako intuícia,šiesty zmysel, alebo v určitom zmysle slova aj svedomie.
Viacerí Sokratovi pozorovatelia ako napr. Marx , či Eucken sa zhodli na tom, že Sokrates bol niečo ako stelesnenie filozofie. Zrejme ešte dlho bude jeho meno tým prvým, čo naskočí ľudom v mysli pri vyslovení slova filozofia. Jeho debaty na trhovisku či na námestí, jeho pokojný a veľmi sugestívny spôsob argumentácie a jeho pohľad na človeka -to všetko zanechalo v dejinách filozofie hlbokú brázdu, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj filozofie a jej smerovanie na dlhé roky dopredu. Dôležitý podľa mňa je však aj Sokratov etický odkaz. Patril medzi tie vzácne osobnosti v ľudských dejinách, ktoré v duchu svojho odkazu ctili pravdu a neváhali za ňu položiť aj život.

Zdroje:

Ivo Tretera-Nástin dejin evropského myslení -