Ľudovít XIV. životopis

Ľudovít XIV.(narodený 5.9.1638 v Saint-Germain-en-Laye, zomrel 1.9.1715 vo Versailles), bol francúzskym kráľom od roku 1643 do roku 1715.Za jeho dlhoročnej vlády dosiahol absolutizmus vo Francúzsku svoj vrchol a Francúzsko sa stalo najsilnejšou európskou veľmocou.

Absolutizmus Ľudovíta XIV.

Kým bol nástupca trónu maloletý, vládli zaňho matka Anna Rakúska a hlavný minister kardinál Mazarin. V tomto období vyústil odpor šľachty proti trónu a daňovej politike do vzbury zvanej Fronda, ktorú Mazarin premohol. Po Mazarinovej smrti v roku 1643 nastúpil na trón Ľudovít XIV. a rozhodol sa vládnuť sám. Ako dvadsaťtriročný spravoval už všetky štátne záležitosti sám, čiže vládol absolutisticky. Veril, že jeho moc pochádza od Boha a jeho osoba je stelesnením samého štátu. Kráľ má vykonávať absolútnu moc a jeho osoba je posvätná. Aby tieto myšlienky uplatnil v praxi, vynútil si všeobecnú poslušnosť. Obce, parlamenty i cechy museli byť poslušné kráľovi.
Ľudovít XIV. si za každých okolností vyhradil právo konečného rozhodnutia. Jeho najbližší spolupracovníci (Colbert, Louvois) mu iba radili a vykonávali jeho príkazy. Zásady absolutistickej moci vniesol do hospodárstva Jean Colbert. S presvedčením, že moc kráľa závisí od jeho bohatstva, nastolil veľmi prísnu hospodársku správu a kontrolu. Zaviedol vo Francúzsku merkantilizmus, na podporu výroby zaviedol kráľovské manufaktúry, obchodnými spoločnosťami si zabezpečoval pravidelný prísun surovín.
Vďaka nemu prekvital vo Francúzsku obchod a priemysel.

Kráľ Ľudovít XIV.- kráľ „z Božej milosti“ chcel riadiť aj francúzsku cirkev. Ani protestanti sa nevymkli spod kráľovej moci. Roku 1685 odvolal Nantský edikt - protestantskí pastori nesmeli hlásať slovo Božie, ich chrámy a školy sa zatvorili. Asi 200 000 hugenotov sa napriek kráľovskému zákazu vysťahovalo z krajiny. Zahraničná politika a vojny v Európe za Ľudovíta XIV.

Ľudovít XIV. viedol viacero vojen. Nechcel pripustiť, aby Európu ovládli Habsburgovci. Jeho ctižiadostivá politika sa opierala o hospodársku a demografickú prevahu Francúzska. Vybudoval najmocnejšie a najdisciplinovanejšie vojsko v Európe. Vojnami síce rozšíril územie Francúzska, ale stáli ho veľa peňazí a krajinu priviedli na pokraj finančného úpadku (1672-78 vo vojne s Holanďanmi získal časť Flámska, 1701 bojoval o vládu v Španielsku - 1713 Utrechtský mier skončil vojnu o Španielsko a nastáva obdobie úpadku moci Francúzska). Zo zahraničnopolitického hľadiska viedol Ľudovít XIV.

mocenskú a expanznú politiku, ktorá nakoniec spojila proti nemu polovicu Európy. Umenie storočia Ľudovíta XIV.

Na dvore Ľudovíta XIV., nazývaného Kráľ Slnko, alebo Veľký, či Božský sa schádzali najlepší výtvarní umelci, sochári, hudobníci a spisovatelia tých čias. Prezývku Kráľ Slnko dostal po gréckom bohovi slnečného jasu Apolónovi, ktorý bol aj ochrancom umelcov.

Architektúra

V druhej polovici 17. storočia a najmä od roku 1661, keď sa za Ľudovíta XIV. ujal vlády Colbert, dá sa sledovať, ako francúzsky klasicizmus triumfálne potlačil pôsobenie baroka vo Francúzsku.
Medzi najcharakteristickejšie stavby v Paríži z tohto obdobia patrí Invalidovňa, určená pre ubytovanie starých a dokaličených vojakov a východné priečelie Louveru - kde sídlila kráľovná Anna Rakúska a jej štrnásťročný syn kráľ Ľudovít XIV. Zámok Versailles
Otec - kráľ Ľudovít XIII. chodil rád na poľovačky do Versailles. Tu si dal postaviť na prechodné ubytovanie poľovnícky zámok-„zámoček z karát“. Netušil, aký veľkolepý palác postavia na tomto mieste architekti jeho následníka Kráľa Slnko. Ľudovít XIV. poveril Le Vaua aby vybudoval pompézny palác obklopený francúzskymi záhradami, ktoré navrhol Le Nôtre. Sem presťahoval v roku 1682 kráľovský dvor a usadil sa tu. Starý poľovnícky zámoček zostal na želanie Ľudovíta XIV. zachovaný, napriek všetkým stavebným úpravám vo Versailles. Kráľ s veľkým záujmom sledoval prestavbu zámku. Študoval plány a diskutoval o nich, neváhal vpisovať poznámky do protokolov, ktoré mu predkladali, chcel byť informovaný o stave prác a vyjadroval sa k realizácii projektu.
Versailleský palác je nádherný, lebo Ľudovít XIV. miloval prepych a krásu. Má mnoho miestností, medzi nimi i veľkolepo vyzdobenú zrkadlovú sieň dlhú 73 metrov. Vynakladal naň desatinu celého štátneho dôchodku Francúzska a aj tak boli niektoré miestnosti neosvetlené a nevykúrené.
Napriek Colbertovým upozorneniam, aké obrovské sumy sa plýtvajú na Versailles (súčasne prebiehala aj rekonštrukcia Louveru) kráľ pokračoval v nekonečných prestavbách a zväčšovaniach Versailles.
Dnes je palác sprístupnený verejnosti, no najviac lákajú jeho záhrady - versailleský park. Zachovalo sa množstvo kresieb a náčrtov, ktoré boli predkladané kráľovi na schválenie. Terén na ktorom vybudovali zámok trocha stúpa, takže v parku urobili rozličné schodiská.
Jedným z najmalebnejších miest je veľký bazén uprostred hlavnej aleje. Smeruje presne na západ, takže klesajúce slnko ožaruje v podvečer jeho hladinu svojím purpurom a zlatom. Kráľovi Slnko sa takto zjavoval symbol jeho mena.

Presná geometria záhrad - podľa lineára a kružidla zodpovedá racionalizmu a klasicistickému cíteniu.
Vodné nádrže oživujú sochy, vodomety a kaskády. Všade v obrovskom parku nachádzame množstvo skulptur, chodbičky labyrintov a tienisté zátišia vhodné na odpočinok. Skutočným skvostom Versailleského obvodu je Veľký Trianon. Ľudovít XIV. si potrpel na zložitý dvorský ceremoniál a zbožňoval slávnosti a recepcie, zároveň však pociťoval potrebu uvoľniť sa na pokojnom mieste a v spoločnosti najbližších priateľov. K tomu slúžil takzvaný malý palác, neskôr premenovaný na Veľký Trianon.
Vo versailleských záhradách sa konali veľké slávnosti pre zábavu dvora. Zúčastňovali sa na nich aj umelci a spisovatelia, ktorí požívali kráľovu priazeň. Tak napríklad Moilére tu predvádzal so svojou družinou premiéry svojich najlepších komédií a Jean Racine zložil pre jednu z týchto slávností svoju Ifigéniu v Aulide. V roku 1664 usporiadal Ľudovít XIV. slávnosť na počesť slečny de La Valliére nazvanú Radosti čarovného ostrova trvajúcu nepretržite tri dni. Ešte pompéznejšie sa oslavovalo dobytie Slobodného grófstva z moci Španielov.

Nábytok do Versailles si dal vyhotoviť u najšikovnejších remeselníkov. Boli to krásne a zložito zdobené kusy, ktorým dnes hovoríme, že sú zhotovené v štýle Ľudovíta XIV.

Literatúra, dráma a hudba

Absolutizmus prenikol do literatúry a umenia. Zmyslom literárnych a umeleckých diel sa stala totiž výpoveď o slávnych činoch kráľa, dodržiavali sa kánony klasicizmu stanovené akadémiami, ktoré takisto mali za úlohu vyjadrovať kráľov vkus. Populárna commedia del lárte, komický a melodramatický balet a divadlo sa postupne stali prostriedkom na vedenie politiky. I sám Ľudovít XIV. hrával úlohy, ktoré písali autori pre neho.
Do svojho kráľovského zámku pritiahol početných umelcov, nielen architektov, ako Louis Le Vau a Jules Hardouin-Mansart, sochárov ako Antoine Coysevox a Francois Girardon, maliarov ako Charles Lebrun a André Le Nôtre, ale aj hudobníkov ako Jean Baptiste Lully a spisovateľov ako Moliére, Jean Racine a Jean La Fontaine.

Tanec a balet

Najväčší rozkvet francúzskeho tanečného umenia nastal za vlády Ľudovíta XIV. Keď zomrel kardinál Richelieu, ktorý mal na starosti všestrannú výchovu kráľa, zverili ho do rúk vzdelaného Mazarina. Jeho zásluhou sa pri kráľovskom sídle postavila divadelná sieň, so všetkými vtedy prístupnými technickými vymoženosťami. Sám kráľ bol veľkým milovníkom tanečného umenia. Francúzske kráľovské balety, napr. Armida a Rinaldo, Narodenie Venuše boli plné prepychu. Veľkoleposť sa prejavila hlavne v kostýmoch a dekoráciách.

Tanec sa predvádzal podľa prísne viazaných figúr. Hlavnú úlohu v týchto baletoch tancoval sám kráľ. Verejne začal vystupovať už vo svojich trinástich rokoch a naposledy sa prezentoval štyridsaťšesťročný.
V roku 1661 bola založená v Paríži Academie Royal de Dance. Kráľ menoval prvým baletným majstrom Louisa Beauchampsa - zakladateľa Academie Royale de Dance. Dochované sú záznamy zo slávnosti v prepychovom parku Versailles, ktoré zachytávajú Ľudovíta XIV. ako predtanečníka. Aj napriek mnohým úspechom a pokroku zanechal Ľudovít XIV. po 77-ročnom vládnutí svojmu nástupcovi Ľudovítovi XV. vyčerpanú a bankrotom ohrozenú krajinu a len spomienku na vynikajúcu epochu. S koncom jeho vlády začal aj úpadok mocenského postavenia Francúzska v Európe. Použitá literatúra:
Kolektív autorov - Dejiny Európy, Mladé letá 1992
José Pijoan - Dejiny umenia, Tatran 1985
Kolektív autorov - História ľudstva, Slovart 1992
Kolektív autorov - Estetická výchova pre SŠ, SPN 1992
Milena Cesnaková - Slávne osobnosti divadla, Mladé letá 1983
Klára Škodová - Dejiny baletu, školské skriptá pre TK 1997.